Kultura nejen 21. století | Kultura21.cz

Jak vznikla právě píseň Po schodoch? Jak to vypadá na olympiádě? To a mnohem více si můžete přečíst v tomto rozhovoru s osobitým zpěvákem Richardem Müllerem.

Potěšte naše čtenáře nějakými zážitky z londýnské olympiády, kde jste podobně jako například Polemic, vystupoval ve Slovak Offical Fan Zone.

Koncert bol úžasný.  Publikum je  najväčšie percento úspechu. Ľudia sa veľmi odviazali a to bolo fantastické. Tancovali, spievali, rozhadzovali rukami... Bol to vyložene silný zážitok.

Jaký dojem na Vás celé to olympijské veselí udělalo? Nenamotivovalo Vás to k výletu do Ria de Janeira  za 4 roky?

Bol som si pozrieť atletiku žien. Je to také zvláštne... Sedíš a pozeráš sa na veľkú plochu štadióna. Moderátor vyzýva všetky štyri strany divákov na potlesk. Človek sa však pozerá na tú veľkú plochu a nevie sa v tom vyznať. Na jednej strane znie potlesk, ale kým sa tam stihnete pozrieť, už nič nestihnete. V jednom okamihu tam prichádzajú guliarky, okamžite na to ľudia tlieskajú žrďkárkam. Keď sa tam pozrieťe, už na druhej strane začínajú rozbehy... ! Nemal som z toho žiadny zážitok.

Jak vzpomínáte na spolupráci s panem Hapkou?

Bol to pre mňa nezabudnuteľný zážitok a fascinujúce obdobie môjho profesionálneho života. Nielen spolupráca, ale aj samotné koexistovanie, keď som prišiel do Prahy a zavolal Petrovi. On hneď nasadol do svojho džípu a prifrčal pre mňa. Chodili sme po Prahe, predstavil mi najlepšie reštaurácie. Nadránom sme si u neho púšťali nové skladby.

Reagují nějak slovenští fanoušci na to, že některé písně zpíváte česky nebo jim to ani nepřijde?

Ja si myslím, že im to ani nepríde a už vôbec im to neprekáža. Na Slovensku spievajú Štěstí je krásná věc aj na veľkých fórach oveľa energickejšie ako kdekoľvek v Čechách. To publikum reaguje veľmi podobne tam aj tam, takže nie je treba porovnávať.

O jaké Vaší písni si vy sám myslíte, že je největší hit a jaká k ní byla cesta?

Jednoznačným hitom je skladba Po schodoch. Cesta k nemu bola veľmi pozoruhodná. Keď sme so skupinou Banket robili prvý album, tak nám povedali, že by bolo dobré, keby s nami spolupracoval niekto renomovaný, keďže sme začínajúca kapela. Oni mi navrhli Vaša Patejdla, ktorého si ľudsky aj muzikantky veľmi vážim. Dostali sme na výber dva texty Cintorín nenarodených detí a Po schodoch. On si vybral samozrejme Cintorín, ale vtedajšia cenzúra rozhodla, že nie. Tak si Vašo zobral Po schodoch a zavolal ma do svojho štúdia. Zahral mi to a povedal, že ak máš pocit, že to nieje dobré, tak to nechajme tak… Obidvaja sme sa k tomu postavili rozpačito. Keby mi v tom čase niekto povedal, že to bude najväčší hit môjho života, tak by som tomu neveril.

Jak vypadá Váš běžný den? Změnil se Vám život v únoru po narození Markuse?

Ja si na rozdiel od ostatných občanov zvyknem trošku dlhšie pospať. K Markusovi sa snažím pristupovať veľmi osobne. Pravideľne spolu chodíme s kočíkom na prechádzky, ktoré mi robia dobre. Tak ako pre každého normálneho človeka je dieťa obrovská injekcia radosti a energie. Presne tak isto to cítim aj s tými staršími deťmi, ale tie už sú veľké a majú iné ciele a potreby.

Vidíte se v něm? Jaké je to dítě?

Myslím si, že na túto odpoveď mám ešte čas. Markus má 7 mesiacov. Vidím sa jedine v tom, že teraz v 7-ich mesiacoch sa nezmestí do kočíka. Je to také milé. Lebo keď ideme po ulici, tak ľudia sa pristavia. Lebo ide kočík a z neho trčia dve malé nohy…

Co Vám zaručeně udělá radost?

Koniec každého rozhovoru.

A co Vás naopak dokáže rozplakat?

Koniec každého rozhovoru.

Před necelými dvěma lety jste vydal knihu Enter, která obsahovala fotografie z cest. Fotíte ještě? A neplánujete vydat podobnou publikaci?

Od momentu, kedy vyšla kniha Enter, som neurobil ani jednu fotku. Neviem, z čoho to vyplýva. Ja som taký emotívny tip.  V určitom čase ma skrátka dlhé roky bavilo fotiť. Pri vydávaní knihy bolo k dispozícii 4 až 5 tisíc fotografií, z čoho by vznikli aj dve tri knihy Enter. Potom som však nadobudol pocit, že vlastne každý obrázek, ktorý mám v oku alebo v hlave, mi pripomína niečo z knihy Enter. Odvtedy som preto nefotil. Myslím si ale, že fotiť budem, lebo ma to baví. Len hľadám nový kľúč, ktorý by mi otvoril zámok k novému spôsobu fotenia.

Jejím kmotrem byl Jan Saudek. Je to Váš dobrý kamarád? Díváte se na něj i obdivně?

Myslím si, že je veľmi sebavedomé povedať, že je to môj dobrý kamarát. Ja si jeho sympatie, ktoré zdieľa voči mojej osobe, veľmi vážim. Naše stretnutie bolo pozoruhodné. Napadlo mi, keď som urobil český album, že máme české texty, ktoré nenapísal nikto menší ako Michal Horáček. Tak som si vymyslel, že oslovme Jana Saudka, či neurobí fotku na obal. V tom momente som na to však prestal myslieť, lebo som si myslel, že sa to nemôže podariť. Ale sa to podarilo a s pánom Saudkom sa odvtedy stretáváme pravidelne. Mám od neho niekoľko vzácnych fotiek a mám k nim veľmi silný vzťah. Bol som rád, že mi pokrstil knihu, lebo on je showman. Funkciu krstného otca splnil dokonale. Ja som bol vždy jeho fanúšikom.  

V 80. letech jste sám býval hudebním publicistou. Jak se tedy díváte na dnešní tisk či web magazíny jako je ten náš?

Webista veľmi nie som, intrenet mi je tak trošku vzdialený.  Nevenujem sa tomu, ako mnohí iní ľudia. Ja som ako novinár písal z prostého dôvodu. Chcel som sa porozprávať s mnohými ľuďmi, s ktorými by som sa za normálnych okolností porozprávať nemohol. Bolo mi jasné, že keby som ako študent prišiel za Jirkom Stivínom, tak by sa buď nič neuskutočnilo alebo by to bolo také neisté a vágne.

Chtěl byste něco vzkázat naším čtenářům?

To, čo si všetci želáme. Aby sme sa mali radi, by sme boli zdraví, aby sme život dokázali preskákať v čo najväčšej pohode…

Děkuji za rozhovor a přeji mnoho radosti!

Rozhovor jsme ponechali ve slovenštině pro autentičnost.

Zdroj foto: Milan Krupčík