Kultura nejen 21. století | Kultura21.cz

Trenčiansky športovec v atletike Dušana Čikela, ktorý je rodákom z Beckova.

Ako ste sa dostali z futbalu k atletike?

Už ako dieťa som bol talent. Behával som po humnách. Hrával som futbal ako dorastenec a naraz nás volali ako futbalistov na závod, beh oslobodenia, okolo kostola, jeden alebo dva okruhy. Šiel som a vyhral som. Hovorili mi, že som dobrý, že vydržím a mám rýchlosť. Vraveli, keby si sa dostal k atletike. Futbal ma viac bavil ako je zvykom na dedinách. Neskôr som mal zabehnúť 1500 metrov. Myslel som si, že je to nemožné. Po tejto skúsenosti sa mi beh na 1500 metrov stal osudným a bol mojou hlavnou disciplínou. K atletike som sa dostal až po tom, čo som pracoval v bavlnárskych závodoch v Trenčíne, kde som hrával futbal a po vojne. Na vojne sme mali zabehnúť určitý čas ako previerku. Bežal som jeden kilometer na letisku a suverénne som vyhral. Hovorili to je rekord. Mal som čas 2,59. Nevedel som čo je to za čas, ale bol najlepší. Povedali mi, že žiadny futbal hrať nebudem a budem ich závodne reprezentovať za závodný oddiel České Budejovice. Tak sa stalo, mal som úspechy. Armáda organizovala aj športové hry. Išlo sa od prvého až po štvrté kolo. Dostal som sa až do finále a tam som skončil štvrtý. Postupovali len prví traja, ale tí išli do civilu, a tak som len mávol rukou so slovami nevadí. Moji kamaráti napísali usporiadateľom, aby ma prijali. Keďže som postupoval rýchlo zobrali ma do výboru. Dostal som sa do veľmi dobrého kolektívu, kde sa a začal môj profesionálny atletický život.

Koľko ocenení ste získali celý život, ktoré si najviac ceníte?

Som šesť- sedem násobný rekordman v okresoch, vyhral som majstera republiky, získal som približne 30 alebo 35 ocenení. Pamätám si, že keď sme získali akýkoľvek úspech, tak sme miesto finančnej odmeny získali opušťák na dva tri dni, alebo sme sme sa dostali za hranice do Poľska, Maďarska, Bulharska. Keď ma videl tréner, že sa rýchlo posúvam, predpísal mi čas, ktorý mám splniť. Snažil som sa ho čo najskôr prekonať slovenský, potom o československý, európsky a svetový rekord. To všetko sme splnili, ale bola to obrovská drina. Našou odmenou bolo, že sme sa mohli pozrieť do zahraničia. V tej dobe sa nikto nedostal, kde chcel. Spoznávali sme ľudí, prekonávali sme rekordy. Atletika nám bola pri srdci, máme z toho radosť, a vždy som si vybral radšej atletiku ako futbal. Bola to šťastná náhoda.

Aký bol vás najlepší čas?

Môj najlepší čas bol 3.43. Bol tonajlepší piaty čas na svete v roku 1956. Prekonávali sme vynikajúce rekordy. Na Olympiádu som sa nedostal a veľmi ma to trápilo. Vedel som, že som vynikajúci, a naraz nás dvoch neposlali a zostali sme doma. Potom sa o tom 15 až 20 rokov v kuse písalo. Na základe toho sa slovenskí olympionici v Bratislave v roku 2005 rozhodli, že získam ako hlavnú cenu fair play. Nie je to do hodnotenia finančného, ale je to zadosť učinenie. Mám to ako pamiatku.

Kde je problém u mladých športovcoch v ich výkone?

Každý je rád keď mu ľudia a tlieskajú, keď má obecenstvo atletika ani cyklistika nemá obecenstvo .

Ilustrační obrázek - zdroj: internet