Kultura21.cz

Pri príležitosti slávnostného odovzdávanie medailí vojakom, ktorí sa vrátili sme sa rozprávali s náčelníkom generálneho štábu.

Pamätáte si na svoju misiu? Aké sú Vaše spomienky? Prečo ste sa rozhodli ísť do misie? Čo Vás motivovalo?

To je ťažká otázka. Prvýkrát som išiel do misie v roku 2001. Povedal som si, že ak nepôjdem skúsiť reálne nasadenie, tak ako si budem istý, do akej mieri som profesionálne vyrástol alebo nevyrástol, keď všetky moje znalosti a skúsenosti budú len teoretické. Bol som v nultej rotácii na Cyprus, kde som strávil rok. Následne tri roky na to, som mal možnosť ísť do Iraku na ďalšiu misiu. Očakával som, že so svojím práporom pôjdem na misiu do Kosova. Nakoniec som na základe rozhodnutia mojich nadriadených išiel do Iraku. Čo mi v tej dobe asi zachránilo život. Keď som sa vrátil, kariéra bola taká rýchla a bohatá, že som sa dostal reálne k misiám až začiatkom roku 2012, keď som bol ustanovený do funkcie veliteľa centra riadenia operácií, ktorý zodpovedal kompletne za misie. To už bol Afganistan.

Každá misia je iná. Ktorá je pre Vás taká, ktorá Vás posunula ďalej a čím vás obohatila?

Určite Irak. Bol o poznaní ako fungujú proti povstalecké operácie a ako funguje prostredie, ktoré musí zvládať jednotlivé takticko- technické procedúry natoľko, aby si ochránil seba a svojich kolegov a vo funkcii veliteľa aj svoju jednotku. Nemali sme tam ľahkú úlohu od klimatických podmienok až po denno-denné narábanie s výbušninami v hrozbe teroristických útokov. Stratili sme tam aj troch kolegov. Našťastie nie z mojej rotácie. Myslím si, že každý jeden, ktorý sa vrátil z vonku vie, o čom hovorím. Na druhej strane je to jedinečne prežitý zážitok. Vznikajú priateľstvá na celý život, ktoré sú spájané spoločne prežitým príbehom. Do teraz sa stretávam so svojimi kolegami, ktorí so mnou boli v Iraku. Každá misia Vám niečo dá a niečo zoberie.

V súčasnosti sa vracali vojaci z misie, čo by ste im zaželali?

Aby sa čím skôr dokázali zrovnať vnútorne, aby všetko dobré v nich zostalo a všetky skúsenosti, ktoré nabrali, dokázali použiť pre svoj profesijný život. Je to súčasť životného príbehu, ktorý prežili, aby čím skôr zapadli do mozaiky rodiny, aby sa tešili z manželky, detí, priateľky, priateľa alebo manžela. Aby im to rodinné prostredie fungovalo čo najviac a zdravie, pretože každá misia Vás poznačí a nechá šrám na zdraví.

Čo by ste odkázali vojakom, ktorí zatiaľ ešte nemali žiadnu skúsenosť z misiou a posunuli ich k tomu, aby takúto skúsenosť zažili?

Momentálne máme z 13 000 vojakov ozbrojených síl v aktívnej službe a z toho 400 v zahraničí. Každý nemôže ísť na misiu, ale na druhej strane, kariérni dôstojníci a poddôstojníci by mali mať skúsenosť záujem vidieť veci aj v realite a mať možnosť ich porovnať. Kto má možnosť, a kto to potrebuje pre svoj odborný rast, tak sa nesmie báť. Môže mať strach, akým spôsobom mu to nabúra vzťah, či to dá alebo nie. Treba do toho ísť. Vzťah, ktorý by mal skončiť preto, že som bol 6 mesiacov alebo 12 mesiacov na misii, nestojí za to.