Kultura nejen 21. století | Kultura21.cz

Situácia za posledné dva roky bola veľmi náročná. Každý sa s ňou vysporiadal inak. Zasiahla podnikateľov, cestovateľský ruch, no najmä umelcov, ktorých umenie je ich živobytie. To ako sa s danou situáciou vysporiadali a aký vplyv to malo na ďalší rozvoj kultúry nám osobne priblížila riaditeľka divadla v Trenčíne Zuzana Mišáková.

Ako ste zvládali situáciu počas predchádzajúcich dvoch rokov, keď bola pandémia COVID- 19?

Hrali sme veľmi málo, lebo sme boli zablokovaní. Nemohli sme hrať, ale o to viac sme tvorili. Počas pandémie vznikli veľmi náročné inscenácie s veľkým počtom účinkujúcich, na základe naštudovania faktov a ich spracovania umeleckej podoby. Pustili sme sa do muzikálu. K činohre sa tu pridáva spev a tanec. Je to náročnejšie, ale povedali sme si, že ten čas, kedy sme zavretí a nemôžeme pre divákov hrať, využijeme zmysluplným spôsobom a preto vznikol aj Dubček, Pinocchio, Studňa lásky. Teraz sa všetci tešíme na to, že príde leto a budeme hrať pre ľudí aj vonku. Myslím si, že „korona“ ľudí zavrela medzi štyri steny a zvykli si na to. Zavreli sa do anonymity sociálnych sietí a normálne sociálne kontakty. Potom tak aj vyzerá ich komunikácia. Je to smutné.

A čo štátne inštitúcie, podporovali Vás finančne?

Dotácia v zriaďovaných divadlách sa pohybuje v desiatkach až stovkách eurách na každú vstupenku, my sme mali dotáciu aj v dobrých časoch dotáciu pod dve eurá. Potrebujeme, aby bol konečne predložený do parlamentu zákon o donorstve, mecenášstve a sponzoringu, ktorý by uvoľnil ruky aj veľkým firmám, aby si mohli pomoc pre kultúru i šport dať do normálnych nákladov. To by ich motivovalo, aby tieto veci podporovali. Toľko rokov od otvorenia slobodného trhu a tento zákon nemáme. Divadlá sa riadia zákonom z 50. rokov dvadsiateho storočia, čo je smiešne. Dotácie z firiem, samosprávy alebo štátu sú veľmi dobrým základom na to, aby sme si zvyšok zarobili a boli sebestační, veď v dobrých časoch pred pandémiou až 80 % našich príjmov bolo z tvorby našej tržby. V súčasnosti nás držia pri živote len dotácie. Pomocou nich sme udržovali základný chod divadla a teraz sa už potrebujeme znovu rozbehnúť. Od mesta máme stabilnú podporu už niekoľko rokov v príjemnej výške, na ktorej môžeme stavať, ale je to len základ, z ktorého nepostavíme steny a strechu, ale bez tohto základu by sme sa nedostali tam, kde sme dnes. Považujem to za príjemnú motiváciu a výzvu. Ľudia príďte a my si na seba zarobíme.

Kto Vám robí kostýmy?

Kostýmy sú jedna z najväčších položiek v divadle. Spolupracujeme s viacerými scénografkami a kostymérkami. Do hry Studňa lásky nám robila veľmi dôsledne historické kostýmy Eliška Šefčíková s Dankou Vallovou. Je to práve scénografia a kostýmy, ktoré sú jednou z najväčších položiek nášho rozpočtu.

V súčasnosti sa dostávajú do popredia stand up? Ako ich vnímate? Nestrácajú sa hodnoty divadla?

Kultúra nie je len o návšteve divadelného predstavenia, ale patrí tam všetko, čo s tým súvisí. Človek ide na divadelné predstavenie a je väčšinou aj slušnejšie oblečený. Na základe toho začne rozmýšľať nad tým, čo má na sebe a koho tam stretol. Človek už svojím oblečením dáva najavo svoj vzťah. Keď idem na stretnutie s dôležitým človekom, neprídem tam v jeansoch preto, že by som ich nemala rada, ale ukazujem svojím spôsobom vzťah k stretnutiu a zároveň aj k tomu človeku. Na druhej strane nech radšej prídu v jeansoch ako vôbec. Už aj my robíme kompromisy. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že som bola nedávno v divadle v Bratislave a prišiel tam pán vo vyťahanom zelenom tričku – v polokošeli a rifliach, moderne neoholený. Povedala som si, že toto je už silné aj na mňa.

Čo sa týka stand up, môže byť dobrý aj zlý, tak ako aj divadelné predstavenie. Každá kultúra, ktorú je človek schopný prijímať na úrovni je dobrá, keď sa dostane ku konzumentovi. Keď si človek nájde cestu k stand up je možné, že si nájde aj cestu k divadelnému predstaveniu. Problém je vtedy, keď je stand up povrchný a je len o zábave. V tom prípade pre mňa nemá žiadnu hodnotu. Mám rada humor Milana Lasicu. Je to inteligentný humor, ktorý naozaj vedel trafiť klinec po hlavičke. Problémom je, že ľudia majú málo kultúry, chodia na málo kultúry a je im málo prezentovaná doma aj v školách, a tým pádom si nemajú z čoho vyberať a nevedia si vybrať kvalitu. To je asi celospoločenský problém.

Ako ste to mysleli, že je kultúra málo prezentovaná doma aj v školách?

Myslím si, že k divadlu treba vychovávať aj doma aj v škole. Viem, že v okolitých krajinách chodia deti do divadla pravidelne. To znamená niekoľkokrát do roka. Tu keď ponúkam predstavenie školám, veľmi často narážam na to, že majú kopec iných povinností, projektov a iných vecí, ktoré s deťmi musia stihnúť a na divadlo im nezostáva čas. Do divadla sa dostanú raz ročne, aj to nie všetci. Divadlo je živá kultúra a mal by ho každý človek navštíviť aspoň raz mesačne. Veľkú zlobu v tomto narobili sociálne siete. Každý chce prezentovať len seba, ale problém je v tom, že častokrát nemá čo prezentovať a potom vidíme odfotené večere, nohy vyložené na balkóne alebo banality a ešte horšie je, keď sociálnu sieť používajú len na kritiku a šírenie zla a nenávisti. Toto znižuje úroveň spoločnosti. Prečo sa neodfotia na kultúrnom podujatí? Lebo na žiadne nejdú? Lebo ho nepotrebujú? To svedčí o autoroch príspevkov. Mne je z toho naozaj smutno, ale stále verím, že dobrých ľudí stretnem osobne. Nie na sieti. O tom je aj živá kultúra. O stretnutí kultúrnych ľudí. Príďte do divadla, ľudia potrebujú ľudí, nie elektronické profily.

Zdroj foto: Radovan Stoklasa