Kultura21.cz

Zuzana Mišáková Moravčíková je riaditeľkou Mestského divadla Trenčín už 20 rokov. Okrem toho je aktívnou a kreatívnou producentkou, ktorá má cit pre detail a venuje svoju pozornosť štúdiu faktografie. Ako herečka stvárnila niekoľko postáv. Medzi ne patrí Perinbaba, Modrá víla z muzikálu Pinocchio a jeho divadelný sen, či Eliza z Moliérovho Lakomca. Keďže je srdcom Trenčianka, rada pripomína návštevníkom divadla históriu Trenčína, jeho legendy a povesti, ktoré k nemu neodmysliteľne patria a nepochybne aj osobnosti. Tie sa podpísali na našej histórii a sú známe nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. V súčasnosti má pripravených niekoľko hier, ktoré si môžu návštevníci divadla prísť pozrieť.

„Rodinný muzikál Pinocchio a jeho divadelný sen bude mať premiéru 13. mája o 18. hodine v Dome armády v Trenčíne. Je to divadlo o bábkach hraných živými ľuďmi, ktoré je manifestom slobodného nezávislého divadla. Herci sú v područí Ohňožrúta, ktorého sa rozhodnú opustiť a prejsť k Pinocchiovi. Nechcú pracovať na niekoho v rámci jeho predstáv, ale chcú mať svoje slobodné nezávislé divadlo. Presne ako my. V takomto divadle pôsobíme a máme svoje slobodné nezávislé divadlo. Každý, kto príde na muzikál Pinocchio a jeho divadelný sen bude vidieť príbeh, ktorý poznáme od Carla Collodiho, ale na druhej strane je to príbeh nezávislých umelcov. Po tomto muzikáli bude nasledovať prvá repríza veľmi výpravného životopisného divadelného predstavenia inscenácie o Alexandrovi Dubčekovi, ktorá má veľmi silné zakotvenie v Trenčíne. Dubček sa stal osobnosťou Trenčína, ktorá sa narodila v rovnakom dome ako národný buditeľ Ľudovít Štúr. Príbeh nás bude sprevádzať prierezom jeho života, jeho hodnotami a jeho neochvejnou nádejou, že dokáže zlepšiť spôsob života. Následne počas mesiaca jún je pripravená premiéra muzikálu Studňa lásky.“ Podľa riaditeľky divadla ide o najkrajšiu slovenskú povesť, pretože hovorí o láske, jej víťazstve a húževnatosti. Hra Studňa lásky sa bude konať priamo na Trenčianskom hrade 12. júna. Ako bližšie uviedla riaditeľka, „ide o muzikál, kde sú súboje s mečmi, v ktorom sa spieva, tancuje, a popri tom v ňom zostávajú dialógy na úrovni činoherného divadla.“ Hudbu do muzikálu robil Trenčan Ján Ančic, ktorý je známy ako výborný skladateľ.

Okrem spomínaných predstavení sa ľudia počas letných mesiacov môžu tešiť na sobotňajšie Letné divadelné večery V Átriu pod vežou. „Tento rok sme sa rozhodli zaradiť aj veľké predstavenia a ľudia budú mať možnosť pozrieť si aj nášho Svetového Slováka Štefánika. Verím, že atraktívne predstavenia budujú v nás dobrý vzťah k divadlu ako takému. Keď budú divácky zaujímavé, tak si ľudia k nemu opäť nájdu cestu,“ povedala na záver Zuzana Mišáková.

Interview s riaditeľkou mestského divadla v Trenčíne Zuzanou Mišákovou Moravčíkovou

V minulosti ste hrávali aj rozprávky, ako ste na tom teraz?

Hrávali sme Mrázika aj Perinbabu. Perinbaba je stále žiadaná. Chceli sme ju stiahnuť, ale pravdepodobne ju ešte tento rok ponecháme. Mala by vycestovať na východné Slovensko. Je tam o ňu záujem. Mrázika už nehrávame, keďže sme sa dostali na inú úroveň. Nevylučujem jeho obnovenie, ale vo vyššej kvalite.

Chodievate aj do zahraničia?

Áno, chodievame. Keď bola „korona“, tak sme neboli nikde. Inak hrávame v Čechách, v Írsku, Srbsku... .

Ako tam vnímajú naše osobnosti, keď už o nich hovoríme?

Poznajú ich. Bavíme sa o osobnostiach ako Dubček, Štefánik, ktoré sú svetoznáme a nemusíme im vysvetľovať, o kom to je. Navyše všetky krajiny majú iný vzťah ku kultúre ako je na Slovensku. Máme sa ešte čo učiť.

Kde beriete inšpiráciu?

Trenčín je pre mňa veľkou inšpiráciou, pretože v tomto meste pôsobilo a narodilo sa veľmi veľa inšpiratívnych ľudí. Každá hra má nejakú autobiografickú črtu, bez toho by to nešlo, ale čo ma fascinuje, je spojenie faktov s umeleckým podaním. Myslím si, že je to veľmi dôležité, pretože na fakty sa zabúda. Skôr ako napíšem nejakú hru, tak si naštudujem fakty a až potom ich začnem spracovávať. Pre mňa je história jedna veľká inšpirácia, a tiež to, čo žijeme teraz.

Viem, že máte viacero hier, ako si ich ako herečka viete zapamätať?

Je to veľmi ťažké. Sú herci, ktorí majú v repertoári tri - štyri hry, a tie hrajú nejaký čas a potom ich stiahnu z repertoáru. Najdlhšiu hru, ktorú máme už osem rokov, je Bábka. Je to náročné. Najmä teraz po veľkej „korona“ pauze. Človek má pocit, ako keby išiel do toho takmer nanovo. Chce to neuveriteľne veľa energie a sebadisciplíny, aby sme si to znova naštudovali. Každopádne herec nepracuje len v momente, keď ide na javisko, nielen to je jeho práca. Herec sa musí pripravovať a domáca príprava je veľmi dôležitá, dokonca je dlhšia ako samotné predstavenie. Pozeráme si videozáznamy, máme poznámky v našich scenároch. Samozrejme máme oprašovačky, skúšky v divadle. Nie je to také jednoduché. Vždy ide o spojenie gesta so slovom s emóciou, v súvislosti s vnútornou motiváciou postáv, ktoré máme zahrať. Nie je to len text. Za tým sú hodiny práce.

Aká je Vaša motivácia, určite sa niekedy cítite vyčerpaná?

Diváci. Keď sú spokojní diváci, to je to, za čím sa ženieme. Ide o určitý vnútorný pretlak, ide to z vnútra človeka, a ten musí tvoriť. Ťažko sa s tým bojuje, preto umelci robia aj vo veľmi zlých podmienkach. Ľudia sa čudujú, prečo nejdú robiť niečo iné. Žiaľ, sme tak nastavení, robíme umenie, pretože to tak cítime, že nevieme konať inak. To sú vnútorné motivácie a bez divákov to nemá zmysel.

Máte v talóne, čo by ste si chceli zahrať v MDT do budúcnosti?

Mám, ale to neprezradím, lebo vždy, keď sa povie niečo vopred, potom to nevyjde. Som poverčivá. Nechajte sa prekvapiť. Do konca roku určite nevznikne ďalšia nová inscenácia, pretože sme po dvoch premiérach Studňa lásky a Nádej Dubček. To sú veci, ktoré si musia nájsť cestu k divákovi. Tvorba aj uvádzanie repríz potrebujú svoj čas. Musíme teraz nájsť cestu k divákom, odohrať tieto predstavenia a potom môžu vzniknúť nové.

Zdroj foto: Radovan Stoklasa