Vítězná povídka literární soutěže K21 - Extáza svätej Grace

Vítězná povídka literární soutěže K21 - Extáza svätej Grace

Bozska extaze  perexVítězem literární soutěže Kultury21 na téma Božská extáze v kultuře lidstva se stal Martin Šugár. Jeho povídku s názvem "Extáza svätej Grace" si nyní můžete přečíst a sami posoudit, jak se autorovi podařilo zadání uchopit. Těšit se můžete i na druhý soutěžní příspěvek, který rovněž zveřejníme, a na rozhovor s oběma autory. Ponořte se do pohodlí svého oblíbeného křesla a začtěte se do popisu jedné terapie...

 

 

Extáza svätej Grace (Martin Šugár)

„Povedte mi, slečna Thompsonová, kedy ste prestali veriť v Boha?“ opýtala sa psychiatrička pokojným hlasom. „Viackrát ste ho spomenuli aj na minulom sedení, ak správne rozumiem, zohrával vo vašom živote dôležitú úlohu.“
Ležala som na sedačke a hoci mi viackrát zdôraznila, aby som sa uvoľnila, nervózne som mykala chodidlami.
„Alebo mi o tom nechcete povedať viac?“
Pozrela som sa jej priamo do prívetivých zelených očí. „Nie, ja...“ Hovorilo sa mi o tom celom veľmi ťažko.
„Máte čas, chcete niečo na pitie? Čaj, minerálku?“
„Minerálku, prosím,“ prikývla som. Pohár vody mi padne dobre, ani nie tak na smäd, ako na zakrytie toho ako veľmi sa mi trasú ruky.
„Ďakujem, ja... akiste chápete, že sa mi o to nehovorí najľahšie,“ napila som sa.
„Najprv by som vám ale asi mala povedať o tom, ako som v Boha uverila.“
Psychiatrička prikývla a vytiahla zo zásuvky zápisník.
***
Volám sa Grace Thompsonová a mám 25 rokov. Narodila som sa v Tennessee ako tretie zo štyroch detí Marka a Margaret Thompsonovcov. Žili sme skromne, otec bol automechanik a mama predávala v miestnych potravinách. Napriek tomu som nikdy nemala pocit, žeby mi niečo chýbalo. Aspoň materiálne, myslím. Všetci traja bratia sa ku mne vždy správali skvele, aj decká v škole ma vždy celkom brali.
Napriek tomu so mnou čosi nebolo v poriadku. Vedela som to. Cítila som to. Keď na mňa prehovoril niekto cudzí, mala som vždy náhle pocit, akoby mi dochádzal kyslík, krútila sa mi hlava, podlamovali kolená. Na naliehanie mamy ma napokon zobrala na niekoľko sedení školská psychologička. Sociálna fóbia, tak znela moja diagnóza. Liečba? Neexistujúca. Naučiť sa s tým žiť. Ďakujem veľmi pekne.
***
„Myslíte, že to bola odfláknutá diagnóza?“
„To mi neprináleží súdiť,“ odpovedala som.
„Mne áno a z vášho rozprávania mám ten pocit.“
Nevedela som ako reagovať.
***
Moja sociálna fóbia mi ale nebránila v mojom najväčšom koníčku. Tanec sa stal postupne stredobodom mojej existencie a myslím si, že som v ňom bola naozaj dobrá. Často som bývala duchom neprítomná na hodinách, pretože som sa už videla v našom tréningovom štúdiu. Jasné, zhoršil sa mi aj priemer, rodičia ma za to viackrát hrešili, ale nemohla som inak. Konečne som mala niečo, čo ma napĺňalo.
***
„Už ale netancujete, je tak?“
„Už dávno nie.“
„Čo sa stalo?“
„Hneď sa k tomu dostanem“
***
Potom však prišla oná osudová nehoda. Pri jednej zdvíhačke som sa vyšmykla môjmu vtedajšiemu tanečnému partnerovi, nešťastne som dopadla a roztrhla si väzy v kolene. Väzy v kolene sú pre každého športovca tá najhoršia nočná mora. Koleno sa vám už bez operácie nikdy nedá do pôvodného stavu. Nikdy. A niekedy aj po úspešnej operácií už nebude také ako predtým. Plakala som celé dni.
***
„Viem sa vcítiť do vašej situácie, slečna Thompsonová.“
„To si len myslíte. Nie, určite neviete,“ odpovedala som a už len pri pomyslení na ten okamih, ktorý zmenil všetko, som musela potláčať slzy. Psychiatrička si to zjavne všimla a podala mi vreckovku.
„Pokojne plačte, nechajte vašim emóciám voľný priebeh, tu sme na terapií, ak to tak cítite, plačte.“
Potriasla som hlavou a vreckovku si odložila na stolík.
„Ďakujem.“
***
Nikdy som nebola nábožensky založený človek, aj keď v našej rodine mala viera vždy veľkú tradíciu. Mama nás zvykla brávať každú nedeľu do nášho kostolíka. Otec s nami nikdy nechodieval, asi to tak necítil. Ani ja som to vlastne nikdy príliš nepreciťovala, ale myslela som si, že je to správne, že sa to takto má robiť. Preto som nikdy neodvrávala a vždy s mamou poslušne šla, na rozdiel od bratov, ktorí si vždy chceli ísť radšej zahrať basketbal alebo len tak sa ísť flákať s kamošmi. A tak, predstavte si ma v tej hroznej situácií. Mama bola prvá, ktorá mi navrhla ísť sa skúsiť o tom všetko porozprávať s našim pánom dôstojným. Farár Smith bol vždy fantastický človek, večne usmiaty, každého bral ako svojho priateľa a nikdy nezabudol s každým vymeniť pár viet, len tak, zistiť čo je nové. A tak som asi mesiac po operácií zašla prvýkrát za ním.
***
„Aká bola jeho reakcia?“
„Skvelá. On bol vždy skvelý. Veľa sme sa rozprávali. Ani som si neuvedomila ako, a zrazu som tam bola na pár hodín prakticky každý deň.“
„Odpustite mi nepatričnú otázku... ale bol jeho vzťah k vám vždy čisto profesionálny?“
Venovala som jej dlhý, nahnevaný pohľad. „Toto bolo od vás naozaj nemiestne.“
„Prepáčte, len sa informujem, čisto z odborného hľadiska.“
„Nie, nikdy sa o nič nepokúsil, len ma začlenil do miestnej mládežníckej komunity a zoznámil ma lepšie s ním.“
„S ním? Vaším budúcim priateľom?“
„Aj tak ho môžeme nazvať,“ pousmiala som sa.
***
Moje rozhovory s Ježišom sa začali prakticky ihneď po tom, ako som sa zoznámila s mojimi novými priateľmi v spolku. Bol to veľmi príjemný spolok asi desiatich mladých ľudí, tuším som tam bola najmladšia. Postupne som sa začala stretávať viac s nimi, než s farárom. V tých časoch som naozaj mala pocit, že Ježiš sa so mnou zhovára, že mi odpovedá. Cítila som nekonečnú lásku, ktorou nás všetkých zahŕňa a dodalo mi to novú chuť do života. Znie to možno hlúpo, ale po tanci som našla nový zmysel života vo viere. Ja... doslova som cítila Ducha svätého, akoby bol vo mne. Počas chvál som nahlas kričala, ba priam až vrieskala. Cítila som sa ako v raji, viera bola mojou drogou, mojim stredobodom vesmíru.
***
„Vôbec to neznie smiešne, veľa ľudí nachádza zmysel života vo viere ako takej. Aj keď vaše extatické prežívanie viery je... trošku neštandardné.“
Prikývla som. „Čo si o viere myslíte vy?“
„Ja... úprimne... neviem čo si o tom myslieť, ja som vieru doposiaľ nenašla.“
„Myslím, že každý človek má počas života aspoň jeden taký moment, kedy sa mu prihovorí Boh a je len na ňom, ako ho spracuje, či ho bude počúvať, či mu uverí.“
„Myslíte? Mne osobne to vždy prišlo skôr ako veľmi dobrý sebaklam.“
„Sebaklam? Viera nikdy nie je sebaklam, ale chápem ako to myslíte. Vie to pôsobiť ako ružové okuliare.“
„Presne to som myslela. Asi som na to všetko príliš racionálna, aj preto som svojho času išla študovať medicínu,“ pousmiala sa.
„Možno, ale pamätajte na to, čo som vám povedala. Boh sa prihovorí každému z nás. Aspoň raz, ale vždy sa to stane. Dôležité je len to, ako zareagujeme.“
„Tak mne sa asi ešte neprihovoril.“
„Alebo možno to už skúsil, ale potom to už s vami vzdal.“
Psychiatrička si potlačila okuliare vyššie na koreň nosa a zúrivo si niečo začala zapisovať.
***
Zblížila som sa s Daveom. Bol o čosi starší odo mňa, vysoký, blond, hrával na gitaru. Absolútne som netušila, ako sa pri ňom správať. Sama som ostala prekvapená, keď som zistila, že sympatie sú vzájomné. Najprv sme sa stretávali mimo spolku len tak, na prechádzkach. Párkrát ma odviedol domov. Veľa sme sa rozprávali. O Bohu, o knihách, o tom, ako som dúfala, že ešte niekedy budem môcť tancovať. Samozrejme, že budeš znovu tancovať, Pán na teba dohliadne a dá ti druhú šancu, hovorieval. Ja som mu bez výhrad verila a rada som sa len tak strácala v jeho očiach. Vedel ako na mňa, naozaj vedel. A čo bolo dôležité, nikdy som nemala pocit, žeby som ho otravovala, žeby som bola na obtiaž. Dave bol skrátka na prvý pohľad skvelý chalan.
***
„Len na prvý, alebo aj na druhý?“ pousmiala sa psychiatrička.
„Aj na druhý. Ale na tretí už nie.“
Prikývla a opäť mi prenechala slovo.
***
Jasné, prvýkrát sme sa pobozkali asi po dvoch týždňoch stretávania sa. Bolo to krásne. A jemné. Môj prvýkrát. Jeho... ani neviem. Automaticky som predpokladala že aj pre neho je to prvýkrát, dnes som si istá, že to tak nebolo. Skrátka, pobozkali sme sa a ja som bola v tom všetkom až po uši. Mal ma už úplne vo svojej hrsti.
***
„Neznie to ale tak, že ste sa tomu príliš bránili.“
„Nie, chcela som to.“
„Došlo aj k niečomu viac? Viete ako to myslím.“
Nepatrne som pokývala hlavou.
***
Vyspala som sa s ním krátko na to. Hoci ma to dosť bolelo, chcela som to. Veľmi. Nenaliehal, ale cítila som z neho, že to chce ešte viac ako ja. A tak sme to spravili, aj keď to bol ťažký hriech. Nahovárala som si, že je mojou životnou láskou, že len trošku predbieham. Aj keď je sex dovolený až po uzavretí manželstva, hovorila som si, že raz si ho aj tak vezmem, čiže je to jedno, Dave bude mojim jediným mužom v živote. Orgazmus bol ten najlepší pocit v mojom živote. Bolo to ešte lepšie ako keď som cítila Ducha svätého a Božiu lásku v sebe. Bolo to doslova akoby zastal čas a Boh sa mi priamo prihováral, cez tieto slastné pocity. Cítila som ho vo mne. Cez Davea do mňa hlbšie a hlbšie prenikala Božia láska a ja som od šťastia len kričala a kričala. Bol to najlepší pocit v mojom živote. Neopakovateľný. Takto sa museli cítiť všetky tie mníšky, ktoré upadli do extázy počas modlitieb. Akokoľvek hlúpo a pateticky to znie, cítila som, akoby som nadviazala hlbšie prepojenie mojej mysle a nebies.
***
„Dalo by sa povedať, že po tanci a Bohu ste našli nový zmysel života práve v tomto mladom mužovi?“
„Presne tak.“
***
Nechápala som, čo sa stalo. Jeden deň mi vyznával lásku, bozkával ma, hladkal, dotýkal sa ma... a na druhý deň mi nedvíhal telefón. V kostole sa mi vyhol, nepočkal na mňa a keď som po omši vybehla von, videla som len jeho vzďaľujúci sa chrbát. Pre Davea som po našej spoločne strávenej noci prestala existovať. Zrútil sa mi svet. Pokúsila som sa ho kontaktovať v našom spoločenstve. Prišla som na pravidelné sedenie, chcela som sa s nimi rozprávať, hrať na gitare a spievať chvály, avšak keď som sa pokúsila vojsť dnu, Patricia, jedna z mojich dovtedajších priateliek ma chytila okolo pliec a veľmi jasne mi naznačila, že byť mnou, dnu by nešla. Absolútne nič som nechápala. Vytrhla som sa jej a vošla som dnu, chcela som vysvetlenia.
***
„Našli ste ich?“
„Našla, bohužiaľ.“
***
V plnom prúde tam zrovna prebiehala akási orgia. Dave, a ostatní chalani, Georgie a Michael boli všetci nahí a v plnom prúde sa v spoločnom rytme oddávali sexu. Moje kamošky, všetky do jednej, boli tiež nahé, všetci sa medzi sebou bozkávali hlava nehlava a z magnetofónu hrali chvály, presne tie, ktoré som nie tak dávno s nimi spievala a hrala na gitare. Všimli si ma, ale zjavne ma nepovažovali za natoľko dôležitú, aby prestali. Dave sa rozosmial. Nahlas sa cynicky rozosmial, odstúpil od prehnutej Dominique a ukázal na mňa prstom. Ostatní sa začali pridávať k tomu hlasnému smiechu, predpokladala som, že vedia všetko o tom, čo sa medzi mnou a Daveom stalo. Patricia ku mne pribehla a vlepila mi zaucho. Kričala na mňa. Viac si nepamätám, pretože som stratila vedomie a prebrala sa až v nemocnici.
***
„Neviem čo mám povedať, slečna Thompsonová,“ povedala.
„Netreba nič.“
„Dobre teda chápem, že ste v tak mladom veku prišli už o druhý zmysel života?“
„Tretí. Preklínala som Boha. Milujúci Boh by toto nikdy nedopustil. Bola som oddaná služobníčka, milovala som ho z celého srdca a on mi vrhal pod nohy jednu zlú udalosť za druhou.“
„Takto nehovorte.“
„Veď nie ste veriaca, čo vás to uráža?“
„Nie, ale...“
„Ja som si to prežila. Mala som s ním osobnú skúsenosť. Po tomto... zážitku... som ho definitívne odvrhla.“
„Len tak?“
„Len tak.“
***
A tak sa to stalo. Napustila som si vaňu, pustila príjemnú hudbu. Zapálila sviečky...
***
„A podrezali ste sa,“ ukázala na moje obviazané zápästia. Prikývla som.
„Nevidela som iné riešenie.“
„Chápem vás, slečna Thompsonová. Viem, že mi neveríte, ale som rada, že ste mi porozprávali svoj príbeh, lepšie chápem, prečo ste to spravili, prečo ste to považovali za jediné reálne riešenie.“
„Teda... vy si nemyslíte že som blázon?“
„To nik netvrdí.“
„Moja rodina áno. Cítim to na nich. Som pre nich už naveky len tá šibnutá Grace, z ktorej niečo mohlo byť ale všetko to posrala a napokon sa chcela zabiť.“
„Ste oveľa viac. O tom sa vás budem snažiť presvedčiť na všetkých ďalších sedeniach. Ale na dnes by som asi skončila, myslím, že to bolo pre vás veľmi emocionálne vyčerpávajúce.“
Vstala som zo sedačky a napravila si pokrčenú sukňu. „Ja ale naozaj neviem ako ďalej. Ako ďalej žiť. Nevidím v tom zmysel.“
„V tom inak, ak môžem byť úprimná, vidím váš najväčší problém.“
Prekvapene som potriasla som hlavou.
„Príliš ste sa snažili hľadať zmysel svojho života mimo vás. V abstraktných pojmoch a iných osobách, pritom ten prvý, ten ktorý bol naozaj váš, ten ste zavrhli po prvej prekážke.“
„Ako to myslíte?“
„Život nemá jednoznačný zmysel. Ale ak chcete počuť môj názor, zmysel života je to, čím ho naplníme, to ako na sebe pracujeme, ako nasledujeme svoje sny a chceme ich naplniť. Vašim zmyslom života nemôže byť vaše presvedčenie alebo iný človek, musí to byť niečo oveľa hlbšie, konkrétnejšie a musí to vychádzať z vás samej.“
„Myslíte... že by som mala opäť tancovať?“
„A túžite po tom?“
„Možno, ale mala som ťažký úraz kolena. Neviem či to bude ešte niekedy možné.“
„Uvidíme, stretnime sa takto znovu o týždeň a porozprávame sa viac o vašich snoch, o tom, čo ste kedy chceli v živote dosiahnuť.“
„Pani doktorka, ale čo ak nebudem už môcť tak či tak nikdy znovu tancovať? Prišla by som o ďalší zmysel života, už druhýkrát.“
„Opäť uvažujete príliš pesimisticky. No a? Je tam toho, tak by ste prinajhoršom znovu netancovali. Nájdeme niečo nové, čo vás bude napĺňať. Uvažovali ste o tom, žeby ste sa zamestnali a odsťahovali od rodičov?“
„Nie, zatiaľ nie.“
Usmiala sa. „Sme na dobrej ceste. Ešte zopár sedení a pochopíte to.“
„A čo vlastne mám pochopiť?“
„Že zmyslom vášho života ste len a len vy sama a vy sama si ho určujete. Odrazíme vás od dna a budete opäť šťastná.“
„Sľubujete?“
„Sľubujem.“
Objali sme sa. Po množstve faciek od života som prvýkrát cítila iný pocit. Nie falošný pocit naplnenia, nie klamlivé nadšenie z nájdeného stredobodu môjho bytia. Cítila som nádej. Psychiatrička do mňa zasiala semienko nádeje a viery v seba samú. Naozaj sme boli na dobrej ceste. Usmiala som sa, poďakovala a pomalým krokom sa vydala opäť smerom k svojej izbe.

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Zadání Literární soutěže Kultury21 Božská extáze v kultuře lidstva si můžete připomenout  ZDE


 

Přihlášení



Soutěže

Nevěřící, odejděte! (nebo vás zabijeme)

Nakladatelství Pavel Mervart vydalo cennou knihu o pronásledování křesťanů v zemích, které vyznávají islám (tedy zdaleka nejen v arabských). Nazývá se NEVĚŘÍCÍ, ODEJDĚTE! a sepsal ji MICHAL ŘOUTIL. Nakladatelství Pavel Mervart

Atlas ohrožených živočichů

Po více než roce od publikace Atlas vyhubených živočichů přichází duo Radek Malý a Pavel Dvorský (tentokráte i s pomocí manželky Pavly) pod hlavičkou nakladatelství Albatros s další poučnou knihou nejen pro děti Atlas ohrožených živočichů. Albatros Media a.s.

Tapír

  • Jsme na internetu
    Rok 2021 je pro Tapíra zlomový. Tištěný svět už nám nestačí. Abychom s vámi mohli být častěji, založili jsme pro...
  • Tapír 1/2021
    Od 7. ledna vychází nové číslo Tapíra. Můžete se těšit na: – Rozhovor s Miroslavem Adamcem – Neznámé planety očima kreslířů...
  • Monika Tobischová v rozhlase
    Naše kreslířka, Monika Tobischová, poskytla ve čtvrtek 10.12.2020 rozhovor v Českém rozhlase K. Vary. Poslechněte si rozhovor ze záznamu. ROZHOVOR...

Rozhovor

Plážové tempo Stanislav Rudolf nezná

200 rudolfLetošní léto předvedlo různé podoby, kdy slunce pálilo o sto šest, na mnohé se nalepilo dovolenkové tempo (můj manžel ho nazývá „plážové“) a občas seslalo přílivy deště. Co dělají spisovatelé a ilustrátoři v létě? Jak se jim píše či kreslí pod...

Hledat

Videorecenze knih

Petr Janda užívá nekonečnej kyslík. Nové album Olympicu je plné živé muziky a silných příběhů!

„Jdu, kam mý nohy jdou, a tam, kde plyne proud. Nesmím se ohlížet, už vůbec ustrnout…,“ zpívá Petr Janda v písni „Šrám, co se nezahojí“, která má silnou melodii i text. Na novém albu Olympicu „Kaťata“, které vznikalo v době pandemie, je znát, že opravdu neustrnul. SUPRAPHON a.s.

Čtěte také...

Dýně kam se podíváš aneb hurá na zámek Nelahozeves

Dynovani 200Podzim je v plném proudu a s ním i sezóna dýní. Tato v Česku zatím poněkud opomíjená zelenina dorazí tuto sobotu 18. října v hojném počtu na zámek Nelahozeves. Pokud si chcete užít nevšední odpoledne, určitě se...

Z archivu...


Literatura

Papírové panenky – nic není tak, jak vypadá

Kerri, Bea a Mike jsou spolubydlící v jednom londýnském bytě a i když spolu sdílí jeden prostor, nějak moc blízko k sobě nemají. Jejich životy a povolání jsou tak odlišné, jak jen to jde.

...

Divadlo

Nebezpečné hry irského tance

Lord perex1. listopadu jsme měli možnost zhlédnout další unikátní taneční show Lord of the Dance, tentokrát s názvem "Dangerous games". Představení proslulého Michaela Flatleyho opět nezklamalo.

...

Film

Twilight sága: Rozbřesk – 2. část: Dívejme se do očí zpříma

twilight saga rozbreskVe čtvrtek 15. listopadu 2012 byl uveden do 11 českých multikin nový americký film Twilight sága: Rozbřesk (2. část). V této (druhé) závěrečné části světoznámé upírské ságy (prý) už naposl...