Kultura21.cz

Na Slovensku je to veľmi zvláštne, možno som prišla z inej planéty a možno mám len veľké očakávania. V poslednej dobe sa stretávam s viacerými zaujímavosťami ako to funguje, či lepšie povedané nefunguje v právnom štáte. Na paškál som si zobrala zdravotníctvo, najmä preto, že moja mamina má zdravotné problémy s kolenom, ktoré trvajú už skoro rok. Tým sa otázka zdravotníctva začala. Problémy som si, ale uvedomila už skôr. V dnešnej dobe, keď máte možnosť si vybrať lekára, či odborníka, by Vám svoju pomoc najmä, keď máte bolesti nemal odmietnuť, o tom hovorí aj ich prísaha, ktorú skladajú pri zložení štátnych skúšok.

„Sľubujem v mene ľudskosti, humanizmu a lásky k blížnemu svojmu a dovolávam sa svedectva všetkých, s ktorými sa vo svojej praxi stretnem, že budem tento lekársky sľub dodržiavať.
Všetkých svojich učiteľov, ktorí mi úprimne odovzdajú svoje znalosti si budem vážiť ako svojich rodičov a urobím všetko, čo bude v mojich silách, aby som ich mohol dôstojne nasledovať. Ak sa aj ja stanem učiteľom, odovzdám svoje umenie len tým, ktorí sa zaviažu k dodržiavaniu tohto sľubu s predsavzatím ho naozaj a vážne dodržiavať.
Spôsob môjho života zasvätím podľa vlastných síl a svedomia k úžitku chorých a budem ich ochraňovať pred krivdou a bezprávím.
Neprepožičiam svoj stav k eutanázií, ale vynasnažím sa svojou starostlivosťou o chorých tak, aby nemali dôvod pomyslieť na ukončenie svojho života.
Zdržím sa konania a podpory činov, ktoré nie sú v súlade s týmto sľubom, a podľa svojho vedomia a svedomia konania, ktoré by viedlo k strate života nenarodeného dieťaťa.
Svoj život a lekársky stav budem viesť v čistote a tak, aby som nijako neznižoval dôstojnosť lekárskeho poslania.
Ak moje vedomosti nebudú stačiť na liečenie chorého, odovzdám ho do rúk kolegom schopným to urobiť tak, aby to bolo na jeho úžitok.
Nech budem liečiť kohokoľvek, nebudem robiť rozdiely podľa farby pleti, náboženstva či spoločenského postavenia a vyhnem sa akéhokoľvek konania, ktoré by ma uvrhlo do podozrenia z bezprávia či ublíženia.
Zrieknem sa konania, ktoré by sa mohlo stať dôvodom na moje vydieranie spôsobom, ktoré by mohlo viesť k poškodeniu práv pacientov.
Zaväzujem sa dodržiavať lekárske tajomstvo vrátane tajomstva, ktoré sa dozviem o súkromí ľudí pri hľadaní diagnózy. Lekársku diagnózu s identifikáciou osoby odovzdám len lekárovi, ktorý ju bude bezvýhradne potrebovať k ďalšiemu liečeniu a k úžitku chorého.
Na vedomie beriem a vyslovujem presvedčenie, že ak tento sľub budem po celý život dodržiavať, stanem sa lekárom i človekom šťastným, čo bude k úžitku mne i ostatným.
Ak sa svojho sľubu zrieknem, či ho poruším, zriekam sa aj svojho lekárskeho umenia či poslania.“

Žiaľ sú to len slová a viacerí lekári vás odmietnu so slovami: „Nie ste mojím pacientom, choďte ku svojmu lekárovi“ poprípade vás pošlú na pohotovosť, alebo povedia máme objednaných pacientov už mesiac dopredu. Kde ale zmizlo, to čo je v prísahe? Záleží ešte niekomu na ľudskom živote ako takom, robí svoju prácu rád a berie ho ako poslanie, alebo to stratilo už svoj zmysel a stalo sa len rutinným zárobkovým povolaním, ktoré robíme len z povinnosti.

Rada by som priniesla niečo viac ako len text, a tak som sa rozhodla poukázať na prístup zdravotníctva na pacientke Anne, teda mojej mamine, ktorá má už skoro rok problémy s kolenom.

Pani Anna pri upratovaní pocítila pichnutie kolene, zo začiatku nevedela, čo to je, tak tomu nevenovala pozornosť. Pri nasledujúcom upratovaní, ale počula jemné puknutie v kolene a začali sa bolesti. Natierala ho mastičkami, lebo to nepovažovala za vážne. Koleno, bolelo len trošku. Postupne sa ale bolesť stupňovala a koleno puchlo, čím ďalej tým viac. Nebolo pomoci a musela ísť k lekárovi. Lekár jej vysvetlil, že to musí ísť von a po prvýkrát je ťahali krv z kolena. Netešila sa, bolesť už poznala, pretože už podobnú skúsenosť raz mala, keď jej ťahali z kolena vodu. Teraz išlo o krv. Situácia sa na čas upokojila, keď Anna nohu nezaťažovala a pohybovala sa len minimálne, ale ani nie po mesiaci sa jej bolesti vrátili a koleno bolo rovnako opuchnuté ako predtým a znovu podstúpila ťahanie krvi. Tak to išlo až pokiaľ ju neposlali na operáciu kolena. Potrebovali zistiť, kde je kameň úrazu. Žiaľ ani vyšetrenia neukázali, prečo sa v kolene tvorí krv ani laparoskopická operácia a ani púšťanie horúceho do žíl, čo je druhá operácia, nezistilo príčinu. Upravili jej meniskus a vysušili cystu v kolene, problém to ale nevyriešilo. Po operácii jej znovu ťahali, čo je celkom pochopiteľné, keďže sa môže objaviť zostatková krv. Annu prepustili z nemocnice nariadili, cvičiť, užívať lieky, prikladať mastičky, robiť si studené zábaly, rehabilitovať, ale nič nepomohlo a ani nie o mesiac jej znovu ťahali krv, pretože jej koleno opuchlo. To sa zopakovalo ešte dvakrát. A pri rôznych ortopédoch, pretože, sa striedajú v ordinácii. Žiaľ nezistili nič nové, pretože vychádzajú z rovnakých informácií, ktoré napísal predchádzajúci lekár do počítačového systému.

Jedného takéhoto stretnutia som bola aj súčasťou. Po vstupe do ordinácie si pani Anna ľahla na ležadlo a ako lekár uvidel koleno, vybral injekciu so slovami: „Ideme ťahať“. Teraz ale vytiahol nielen krv ale aj vodu. Keď som sa spýtala na iné riešenie ako ťahanie krvi z kolena, tak ma informoval, že nie je jasnovidec, a že sa krv neťahá stále so slovami: „Máme aj pacienta, ktorému ťaháme krv z kolena každý druhý deň.“ Podľa neho ma to malo asi upokojiť. Práve naopak, zhrozila som sa a uvedomovala som si, aké je u nás zdravotníctvo a možno aj to, že nie je dôležité človeka vyliečiť, ale ho iba liečiť, pozorovať a skúmať. Neskôr som sa od pani Anny dozvedela, že lekár nevytiahol vodu, ale injekciu na posilnenie, ktorú jej dal predtým iný lekár do kolena, aby jej doplnil živiny, z ktorej jej jemne opuchlo koleno.

Bolesti ale neustávali a koleno opäť napuchlo, nedokázala sa už bez pomoci ani postaviť a opäť bola s ním u lekára. Informovali ju, že sa im to nedá vytiahnuť, lebo jej krv je tuhšia a ak to inak nepôjde, bude musieť podstúpiť ďalšiu operáciu kolena. O dva dni mala kontrolu a vzhľadom k tomu, že ju opäť mal na starosti iný lekár, a ten jej po konzultácií s iným príslušným špecialistom, ku ktorému má ísť na vyšetrenie, odporučil inú liečbu. Dal jej dlhú ortézu, tak že s nohou vôbec nemôže pohybovať a k tomu jej predpísali injekcie na riedenie krvi.

Pani Anna má bolesti a má pocit, že je už z nej pokusný králik, podstúpila by čokoľvek, len aby zistili príčinu a dali jej koleno do poriadku. Jej trápenie už trvá skoro rok a dodnes nezistili nič. Otázkou je, či sme len hračkou v rukách lekárov. Ide o vyliečenie alebo len liečenie, pretože chceme mať stálych pacientov, za ktorých berieme finančné prostriedky. Kde zmizla prísaha aj ľudskosť a motivácia, pre ktorú sme sa rozhodli pomáhať ľuďom a študovať tento odbor? Stratila sa ľudskosť?

Nie každý lekár je lekár a má aj ľudský prístup k pacientom

Počas života som sa stretla s rôznymi lekármi, aj so zodpovednými aj nezodpovednými, dobrými aj zlými. Záležalo na tom, či išlo o všeobecných alebo odborných lekárov. Ako dieťa si spomínam na zubárku, na základe ktorej som skončila v nemocnici. Nebyť zubárky z pohotovosti, mohla som sa zadusiť alebo dostať otravu krvi, ale vďaka jej rýchlemu postupu, všetko dopadlo dobre aj následná operácia v nemocnici. Sú však aj lekári, ku ktorým keď prídete, chcú aby ste si spravili vlastnú diagnózu, a zároveň si naordinovali aj vlastnú liečbu.

Rada by som, ale poukázala na všeobecnú lekárku pani Anny, od ktorej som sa pokúšala dosiahnuť opatrovanie člena rodiny. Pani Anna žije s manželom v rodinnom dvojposchodovom dome a má štyri pracujúce deti mimo domu, dve z nich majú vlastnú rodinu. Tým chcem podotknúť, že žije sama s manželom. Ako som už vyššie spomínala Anna má problémy s kolenom, a teda chodí o barlách. To nie sú ale jediné zdravotné problémy, ktoré má. Jedným zo závažným ochorení je cukrovka a musí brať inzulín štyrikrát denne, okrem toho berie aj iné lieky. Manžel sa o ňu vzorne staral a dával na ňu pozor, aby sa jej zdravotný stav ešte nezhoršil. Čo čert nechcel, stala sa mu nehoda. Zlomenina krčku a musel zostať v nemocnici. Anna zostala sama. Čokoľvek a kedykoľvek sa jej mohlo stať pri jej zdravotnom stave a pri zvýšenej lámavosti kostí a ochabnutom svalstve. To som nemohla dopustiť a rozhodla som sa navštíviť jej všeobecnú lekárku, kvôli dočasnému ošetreniu člena rodinu.

Vyhľadala som si na internete jej ordinačné hodiny a vybrala som sa k nej. Prvý deň som ju nestretla, aj keď mala pracovať na administratívnych veciach ešte hodinu. Tak som sa spýtala vedľajšej sestričky na príslušnú lekárku a či je problém vydať takéto potvrdenie. Vraj to nie je problém a je to len formálna záležitosť a je to pochopiteľné. Čo sa týka lekárky som sa dozvedela, že pracuje len doobeda a potom len, keď si ich telefonicky objedná. Inak sú jej ordinačné hodiny štyri hodiny. Nedalo mi to a poznamenala som: „Keby som toto spravila v práci, tak ma vyhodia, raz keď mám napísané, že tu som, tak tam musím byť.“ Na to mi pacienti povedali: „Vy nie ste odtiaľto, vy ste prišli z inej krajiny. Na nás už nemyslia a je chvályhodné, že sa chcete postarať.“ Veď takto by to nemalo byť, ako to, že lekárka tu nie je a nestará sa o ľudí, aj keď rieši administratívu, tak by tu mala byť. Veď o tom hovorí aj Hippokratova prísaha. „Slečna, keby ste keby ste kandidovali do politiky, tak by sme vás volili.“

Ako som s všimla ľudia už zabudli na to, čo je naozaj dôležité, a to sa mi potvrdilo aj na ďalší deň u lekárky pri mojej žiadosti. Prišla som k sestričke pani Anny a vysvetlila som jej celú situáciu. Sestrička mi to hneď zamietla, lebo, že doktorka to musí sociálnej poisťovni odôvodňovať. Nedalo mi to a spýtala som sa, že či keď sa jej niečo stane prevezmú zodpovednosť. Na to sa sestrička ohradila, že som drzá a takto sa s nimi nerozpráva. Keďže nás počula lekárka, tak prišla za nami. Sestrička ju informovala v krátkosti o situácii. Lekárka sa vyjadrila: „Pani Anna je mobilná, vie chodiť na barlách, je samostatná, a keďže nie je mentálne a psychicky nespôsobilá, tak mi ošetrovanie člena rodiny nedá.“ Ako ste si všimli, to je ten ľudský prístup, ktorý nám ponúkajú lekári. Všetko je v poriadku, pokiaľ nemusia nič robiť a nič od nich nechcete.

Medzitým som žiadala o vyjadrenie, či mám právo na ošetrovanie člena rodiny od informačno-poradenského centra sociálnej poisťovne.

Ich vyjadrenie znelo: „Ošetrovné možno čerpať aj na chorého rodiča, ktorého zdravotný stav podľa potvrdenia príslušného lekára si nevyhnutne vyžaduje ošetrovanie inou fyzickou osobou. Nárok na ošetrovné je podmienený existenciou nemocenského poistenia alebo plynutím ochrannej lehoty v čase vzniku potreby ošetrovania. Ochranná lehota je 7 dní po ukončení nemocenského poistenia. Pri ošetrovnom je potrebné dodržať osobnú a celodennú potrebu ošetrovania/starostlivosti. Ošetrovné priznáva a vypláca príslušná pobočka Sociálnej poisťovne po doručení I. a II. dielu Žiadosti o ošetrovné, ktoré vystaví ošetrujúci lekár chorého. Zamestnanec I. a II. diel Žiadosti o ošetrovné pred odovzdaním príslušnej pobočke Sociálnej poisťovne predloží svojmu zamestnávateľovi na potvrdenie. Ošetrovné sa poskytuje za kalendárne dni – od 1. do 10. dňa potreby ošetrovania. Potreba ošetrovania môže trvať aj viac ako desať dní, po desiatom dni však už bez nároku na výplatu dávky ošetrovné. Ak ste zamestnaná (nemocensky poistená) môžete si uplatniť nárok na ošetrovné na matku. Žiadosť o ošetrovné Vám vystaví ošetrujúci lekár Vašej matky. Počas pobytu Vašej matky v nemocnici bola starostlivosť zabezpečená zdravotným personálom.“

Opäť sme sa dostali tam, kde sme boli predtým. Stav pacienta určuje všeobecný lekár. Zaujímalo ma ale viacero otázok, ktoré som najskôr poslala Ministerstvu zdravotníctva SR, tí sa odvolali na Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, a tí sa odvolali na Sociálnu poisťovňu. Zaujímalo ma, aký je rozdiel medzi ošetrovaním člena na stálo, napr. keď je niekto na invalidnom vozíku, ošetrovaním dôchodcu na krátkodobo, napr, na sedem dní, keď o to požiada rodinný príslušník na niekoľko dní a pri strate psychickej spôsobilosti, kedy dotyčný nemá nárok na vykonávanie právnych úkonov? Ak sa nemýlim, iba v poslednom zohráva dôležitú úlohu psychická spôsobilosť. Kedy má právo rodinný zamestnaný príslušník požiadať o kratkodobú opateru člena rodiny o rodiča, ktorý má nad 62 rokov, a má zdravotné problémy? O aké závažné problémy musí ísť? Kam smerujú zdravotné poplatky ľudí?

Doteraz nemám ani od jednej inštitúcie vyjadrenie. Aj to je odpoveď aspoň vieme, ako málo záleží na ľudskom živote. Slepí chodia sami na vyšetrenia, chorí a bezvládni sa majú starať sami o seba, bezrukí a beznohí sa majú hlásiť na sociálnej poisťovni každý rok, či im náhodou ruka nedorástla a snažia sa o to, ako by ich mohli vyhodiť z invalidných dôchodkov a zaradiť medzi plnohodnotne pracujúcich. Kam speje toto zdravotníctvo. Záleží vôbec niekomu na niekom?