„Povedz mi, Franziska, ako sa ti tu páči?“ cisárovná Sisi oslovila svoju kaderníčku, ktorá niečo horlivo lovila v taške s potrebami.
„Vaše Veličenstvo, je to nádhera,“ povedala Fanny a oči sa jej rozžiarili ako diamantové hviezdy, ktoré pri slávnostiach zaplietala do cisárovniných vlasov. „Myslela som si, že nie je nič krajšie ako prechádzka po brehu Dunaja, ale mýlila som sa. More je ešte pôvabnejšie.“
Sisi sa pousmiala. Bolo príjemné mať Fanny nablízku aj tu na Korfu.
Kaderníčka zaborila hrebeň do jemných vlasov a opatrne ich začala rozčesávať.
Po chvíľke Jej Veličenstvo zamyslene pokračovalo: „Cítila si tam tú slobodu, o ktorej všetci hovoria?“
Fanny sa zamyslela, hľadala slová, ktorými by mohla ten pocit opísať. „Asi áno. Nikdy som nič podobné nezažila. Ráno pri východe slnka som tam bola úplne sama, vietor mi strapatil vlasy a morské vlny mi obmývali chodidlá. Dívala som sa na horizont a pripadala som si taká maličká. Nie ako pri omši v Augustinerkirche. Ešte oveľa menšia.“
Sisi počúvala so záujmom a odrazu sa jej šibalsky zablysklo v očiach. „Príď zajtra pred svitaním, budem ťa očakávať.“
„Áno, Vaše Veličenstvo,“ privolila Fanny, ale vnútri ju hrýzla zvedavosť. Čo má Jej Veličenstvo zase za lubom?
***
„Konečne si tu!“ zvolala nedočkavo Sisi hneď, ako Fanny vstúpila na druhý deň ráno do komnaty. „Urob mi len jednoduchý účes. Rýchly, ale elegantný. Taký, čo nevzbudí pozornosť,“ nariadila a usadila sa do kresla, pripravená na česanie.
Keď prehlásili účes za hotový, cisárovná rukou pokynula k paravánu. „Obleč si moje šaty. Chytro! Vezmi si vyššie topánky a prejdi sa po záhradách,“ stlmila hlas. „Nikto si nič nevšimne. Všetci rešpektujú, že pri rannej prechádzke nechcem byť rušená.“
Fanny vypleštila oči. Myslela, že tieto nebezpečné výlety cisárovnú už prešli.
Po chvíli sa Sisi, oblečená v tmavozelených šatách svojej kaderníčky, žartovne uklonila a vycúvala z miestnosti. Nedočkavo zamierila von, aby si vychutnala skoré ráno na pláži. Úplne sama, bez sprievodu. Aby konečne zakúsila pocit skutočnej slobody.
***
Fanny cítila, že jej srdce prudko bije –⁠⁠⁠⁠⁠⁠ ešte rýchlejšie ako pri prvom stretnutí s cisárovnou. Bola presvedčená, že ju niekto sleduje. Cisárovnú si vážila a mala ju rada, ale tieto úteky ich raz obe privedú do hrobu!
Keď prechádzala okolo sochy Achilla, myšlienky jej ušli k milovanému Hugovi. Čo asi práve robí? A čo by povedal na to, že sa tu premáva v nádherných šatách –⁠⁠⁠⁠⁠⁠ a riskuje odhalenie?
Vtom sa jej noha v cisárovninej nepohodlnej topánke zvrtla. Keď došliapla na vonkajšiu hranu chodidla, pocítila ostré pichnutie v členku. Len tak-tak sa udržala na nohách.
Dokrívala k najbližšej lavičke a zosunula sa na ňu. Sedela tam ako kôpka nešťastia a márne sa snažila prísť na to, ako sa z tejto šlamastiky dostať.
Ak bude krívať do paláca v cisárovniných šatách, určite si ju niekto všimne. A bolo by viac než podozrivé, keby sa Jej Veličenstvo zázračne uzdravilo a Fanny by zrazu šmatlala. To im neprejde.
V duchu si predstavila komornú Annu s očami vždy na stopkách a jazykom ostrým ako britva. Anna sa určite postará, aby Fanny prišla o miesto. A Jej Veličenstvo? Vlastne ani netušila, aký trest by cisárovnej hrozil. Domáce väzenie? Alebo niečo horšie?

Fanny cítila, ako sa jej do tváre hrnie krv. Bolesť v členku neprestávala. Musí sa rýchlo dostať do cisárovniných komnát, kým ju niekto neodhalí.
Dokuľhala k budove paláca Achilleion. Postupovala malými krôčikmi a pridržiavala sa mramorových stĺpov lemujúcich peristyl. Snažila sa kráčať normálne, napriek bolesti.
Keď jej komorník otváral dvere do komnaty, vydýchla si –⁠⁠⁠ zdalo sa, že u nikoho nevzbudila pozornosť.
„Vaše Veličenstvo, dovolíte mi poslať po lekára, aby sa pozrel na vašu nohu?“ ozval sa zrazu za jej chrbtom známy hlas komornej. „Videla som vás cez okno v záhrade a bežala som vám naproti.“
Fanny stuhla. Pomaly prikývla, neodvážila sa k Anne otočiť tvárou.
Komorná sa uklonila a odkráčala. Fanny sa modlila, aby sa Sisi vrátila skôr než Anna a lekár –⁠⁠⁠ zblízka by ich už nijako neoklamala.
Jej modlitby boli vypočuté. O chvíľu sa cisárovná zjavila vo dverách –⁠⁠⁠⁠⁠⁠ taká rozžiarená, ako ju Fanny ešte nikdy nevidela. Zamrzelo ju, že jej musí pokaziť náladu.
„Vaše Veličenstvo... obávam sa, že som spôsobila istú nepríjemnosť,“ začala váhavo.
„Čo sa deje?“ vyhŕkla Sisi. Spokojný úsmev jej z tváre uletel ako vyplašený vták.
„Ja... ja...“ nevedela zo seba vysúkať Fanny.
„Čo ty?“ cisárovná začínala strácať trpezlivosť.
Fanny ukázala na svoj opuchnutý, modrastý členok. „Komorná ma videla krívať… a nechala poslať po doktora.“
„Odhalila ťa?“
„Nemyslím si, že mi videla do tváre.“
Cisárovná kráčala po miestnosti, akoby chcela do podlahy vyšliapať dieru.
Odrazu zastala. V očiach jej zažiarila známa šibalská iskra.
„Sadni mi na nohu!“ prikázala.
„Prosím?!“
„Komorná si myslí, že mám zranenú nohu. Tak jej ukážem, že je to pravda. Posaď sa na ňu!“ Cisárovná sa bez zaváhania usadila do kresla a jednu nohu vystrčila pred seba. „No tak, do toho! Musí to vyzerať presvedčivo –⁠⁠⁠⁠⁠⁠ nechcem, aby mi ťa vzali.“
Kaderníčka na ňu vyjavene hľadela. „Vaše Veličenstvo… ja predsa nemôžem–“
„Môžeš a musíš!“ skočila jej Sisi do reči.
Fanny si povzdychla, opatrne uchopila cisárovnino chodidlo a pokúsila sa vykrútiť ho do podobnej polohy, akú jej vlastná noha nadobudla pri nešťastnom došliapnutí. Potom z celej sily dosadla na členok Jej Veličenstva.
Výkrik bolesti sa rozliehal celou komnatou.

Pozn.redakce: Text je zveřejněn v původní podobě bez jakéhokoliv zásahu z naší strany.

Obrázky: Zdroj Canva

O autorce:

Sára Šůstek Vyhnalová je studentkou doktorského studia na Matematicko-fyzikální fakultě a psaní matematických textů ráda prokládá tvorbou beletrie, obvykle v žánrech fantasy nebo sci-fi. Toto je její první pokus o historickou povídku.