Před dvěma lety touto dobou tvořil Juraj Martiška ilustrace ke knížce Jiřího Holuba Jak se zbavit Mstivý Soni. Letos si před létem střihl opět „Holuba“ – vytvořil obrázky pro slovenské vydání příběhu Kolik váží Matylda. Co je nového u Juraje Martišky? Na to jsem se zeptala právě teď:

 

 

Jaké to je, trávit jaro a léto s Jiřím Holubem, s jeho texty?   Veľmi príjemné. Jirko dokaže „nabiť“ text veľkým množstvom až komixových scén a situácii, takže sa s jeho knihami pracuje velmi dobře. Pre ilustrátora je dôležité, aby si našiel ten svoj priestor v knihe, ktorý nebude len ilustrovaním textu, ale kde može knihu obohatiť, rozšíriť. V Soni aj v Matilde som sa našiel...

Co ti vzala a co ti dala Mstivá Soňa?

Našťastie som ju pekne strážil (Soňu), takže neodišla s ničím, čo by som jej nedal sám... Jirkove knihy (Mstivá Soňa, Matilda, Vzpoura strašidel), podľa môjho súkromného názoru, dávajú pocit ľahkosti, sú nad vecou. Možno tým, že sú bez prvoplánových mravokárnych a výchovných prvkov. Jasné, je dobré byť nohami na zemi, ale třeba poznať aj pocit z lietania...

Bylo těžší ilustrovat knížku o páťácích z Žábokudel, nebo příběh o Matyldě, která šikanuje malého Káju?

Určite sa mi ťažšie robila Matilda, pretože som ju videl a čítal hneď, keď som sa prvý krát stretol s Jirkom v Prešove na Slovensku. A to už bola knižka s ilustráciami a mne sa páčila. Vtedy je to tažšie. Ako ilustrátor musím hľadať svoje vlastne videnie príbehu a situácií, ktorých sa dotknem při ilustrovaní. A musím sa vyhnúť ilustračnému vplyvu toho prvého vydania.

Jiří Holub ještě napsal knížku o strašidlech, znáš ji? Uvažujete, že pro slovenský trh budeš ilustrovat i ji?

Už som ju spomínal Vzpouru strašidel, poznám tú knižku. Ale vydanie či nevydanie kníh majú v rukách vydavatelia a zatiaľ neviem, či sa rozhodnú vydať aj ďalšiu knihu z Jirkových rúk... Vydanie knihy je naročná aktivita – to vedia všetci malý i veľký vydavatelia – nestačí knihu len vydať, ale potrebujete ju aj „vyniesť“ medzi čitateľov. Naschvál som použil termín vyniesť, lebo vydavateľstvo, to je pre mňa ako hniezdo. Každej knižke třeba pomocť a naučiť ju lietať, pripadne ju potom navigovať na ceste k čitateľovi. Keď to vydavateľ neurobí, knižka – akokoľvek bude dobrá – ostane v hniezde a nesplni svoje poslanie. A pomocť jej, to je snáď náročnejšie jako ju „vyrobiť“.

Kdo je tvým prvním posuzovatelem – autor, nakladatel, rodina?

Vydavatelia to vedia, a niekedy sa hnevajú, nechávam si ilustrácie „pod pokličkou“ do poslednej chvíle, takže ich vidia len moje deti...

Do ruky se mi dostala nádherná knížka Marty Šurinové Krajinka s koníkom. Ilustroval jsi ji s dcerou Maximkou. Jaké to je, tvořit obrázky s vlastním potomkem? Nehádali jste se nad nimi?

Dcérka Maximka mala v tom čase 7 rokov, takže hádať sme sa nemohli. Dlho som váhal, či mám ten podnet od vydavateľa vziať vážne, alebo sa tomu vyhnúť. Napokon som sa rozhodol, myslím si, že správne. Bola to skúsenoť, při ktorej som si uvedomil, že aj keď deti niečo baví, ich proporcia času je úplne iná. Navyše Maximka mala prirodzený strach z toho, či sa jej obrázky podaria a ja či nebudem nešťastný... To bolo dosť ťažké zvládnuť. Totiž, niektoré obrázky som začal ja a ona v nich pokračovala – tých sa bála najviac. Samozrejme,  ilustrovanie jej trvalo omnoho dlhšie jako mne. Ja som mal obrázok za 1–2 dni hotový, ten na ktorom pracovala ona, trval niekedy 7 dní. Veľa času som trávil tým, že som ju upokojoval a presviedčal, aby sa nebála...

Zopakoval by sis obdobnou spolupráci?

Samozrejme... neskôr som sa snažil „zmanipulovať“ svojho pubertálneho syna, ale to sa mi už tak dobře nepodarilo...

Ilustroval jsi řadu krásných knížek, nad kterou ses nejvíc trápil, která naopak šla raz dva?

Nespomínam si, že by som urobil niektorú knižku rýchlejšie jako za 3–4 tyždne, takže raz dva... to neviem. „Trápenie“, ale také príjemne adrenalínové, to je vždy na začiatku každej knihy, keď ju mám v rukách a mám ju ilustrovať. Ilustrátor si hľadá odpoveď na veľa otázok, jednou z nich – najdôležitejšou – ako knižke pomôcť k čitateľovi, aby ho zaujala... Najťažšie to teda bolo při klasikách (toľko krát ilustrovaných inými a slávnymi ilustrátormi) – slovenských rozprávkach Pavla Dobšinského, Pinocchiových dobrodružstvách, rozpávkach H. CH. Andersena. No ani príprava na Červíka Ervína nebola ľahká. Prvý krát som mal ilustrovať príbeh, v ktorom postavičky nemali ľudskú podobu. Bol to hmyz, konkrétne červík z jablka... Nemá to ruky ani nohy, napriek tomu ide z práce a nesie si aktovku... A kde ju má? Čím ju drží? To sú niekedy ťažké úlohy.

Máš sen o textu, který bys chtěl ozdobit svými obrázky?  Prozradíš nám ho?

Láka ma detektívka, nejaká klasická, jej tajomno a zamotané situácie, ale nemam predstavu o nejakej konkrétnej. Samozrejme, lákajú ma aj ilustrátorské klasiky, napríklad Robinson Crusoe. Ale aj povesti, ktoré som ako chlapec čítal veľmi rád... Je veľa krásnych kníh, ktoré je potešením robiť, ilustrovať. Ale aj súčastní spisovatelia a spisovateľky majú pekné a inšpirujúce príbehy... Každá príležitosť ilustrovať je pre mňa výzvou.

 

Jaké bývá léto výtvarníka a ilustrátora?

No celkom fajn, ale zvačša pracovné, lebo vydavatelia sa chystajú na dovolenky a po prázdninách chcú mať knižky nachystane do tlače, alebo už aj vydané...

Juraj Martiška a výstavy – kde tě mohou „potkat“ tví čtenáři? Kde budeš v blízké době vystavovat?

V septembri bude v Bratislave vystava Bienále Ilustrácií Bratislava 2013, takže tam budem mať vystavené ilustrácie v sekcii Slovenských ilustrátorov, čomu som veľmi rád, lebo v súčasnej konkurencii mladých a talentovaných ilustrátorov je ťažké byť vo výbere.

K létu patří dovolená, v mém případě čtení „jen tak“ (ne pro recenze, redakci, korekturu…) – jaké knížky vyplnily tvé dny volna?

No zas len pracovne, čítal som si knižku Prázdniny so strýkom Rafaelom od Vincenta Šikulu, mal by som ju ilustrovať. Páčila sa mi a keďže som dovolenkoval pri mori, viac som toho nestihol prečítať, plával som ako veľryba... s Rafaelom v bruchu...

Děkuji za krásné rozprávění a těším se na další rozhovory, práci nad knihou, setkání…

< Předchozí		Další >