Kultura21.cz

V zariadení majú kapacitu 55 klientov, z ktorých 53 je na celoročnom pobyte a dvaja majú ambulantný pobyt. V súčasnosti sú medzi klientami aj dve dievčatá. Rozhovor dala riaditeľka Mária Tóthová. 

Musí to byť náročné viesť najmä počas vianočných sviatkov.

Poviem Vám som 25 rokov riaditeľka, ale viac ako tridsať rokov tu pracujem. Začínala som ako pomocná sila v záhrade, pretože som veľmi chcela pracovať po revolúcií. Vám ľuďom z vonka sa toto môže zdať ako bezútešné a smutné, ale prežívam neskutočne krásne veci. Za dvadsať päť rokov som tu len jeden jediný raz nebola na štedrý deň. Inak vždy prídem. Posedíme, dáme si spolu kávičku a porozprávame sa. Ten pokoj a čistá prapodstatná láska je všeobjímajúca. Ľudia z vonku nám často zraňujúco povedia, túto prácu by som nemohla robiť. To sa zdá. Máme prekrásne spomienky. Prekrásne zážitky. Vždy vravím, že ma tu miluje 55 mojich ľudí ale či ma tí moji dvaja doma majú, to neviem, ale títo určite.

Aké tu máte vekové kategórie a typy klientov?

Boli sme jediný na Slovensku, ktorí mohli mať detičky od nula do troch rokov. Podarilo sa mi to presadiť, ale od roku 2014 už nemôžu byť prijímané do takýchto zariadení deti. Teraz máme jedného deväťročného, ktorý chodí do internátnej školy do Nitry.Čo sa týka diagnóz základnou je mentálne postihnutie, teda znevýhodnenie a potom viac násobné postihnutie na vozíčku, slepý, hluchý, autistov, v rámci ktorých sme boli jediné a prvé zariadenie na Slovensku. Mali sme inštitucionálnu ústavnú starostlivosť pre autistov. Teraz už nie sme jediný.

Spolupráca s vojakmi je dôležitá a aj prostredníctvom nich viete spraviť niečo pre klientov. Aké máte plány?

Spolupráca s vojakmi je dlhodobá. Som tu 35 rokov a už vtedy k nám chodili vojaci. Pamätám si, keď prišli dve tatry záklaďákov. Vyskákali mladí chlapci v baretkových čapiciach haha - hihi, žuli žuvačku a odchádzali, prekvapení mladí muži, ktorí videli. Bolo tu 63 klientov. Boli prípady, aké boli a zariadenie bolo také, aké bolo. Som presvedčená, že mladí muži odchádzali iní, ako sem prišli. Jediné, čo som im želala, aby sa im nikdy nestalo niečo podobné, ale aj keby sa stalo, aby to nebrali ako najväčšiu tragédiu. Nie je to až taká tragédia, ako by sa stala, lebo naši mentálni si neuvedomujú svoj postih. Každé slepé dieťa trpí, každé nemé dieťa trpí. Moji sú prešťastní, keď majú lásku, spolupatričnosť, ktorá je bezbrehá, to je to najkrajšie, čo dostanú.

Vojaci sem chodili, robili ťažké roboty, vynášali nám tony odpadu, neporiadku a pomáhali nám tu hrabať, upratovať, potom robia finančné zbierky. To je nádherné Neviete si, ale predstaviť, čo s mojimi chlapcami bolo, keď sem prišiel vojak. To bolo pre nich neuveriteľné. Vedia, že som svojho muža čakala dva roky na vojne, a že sme sa videli trikrát... . To, že sem prišiel vojak a ukázal im, že má srdce a dušu. Ukázal im, že má cit a pritom má veľké svaly. Zažartuje s nimi ako mladý vyskočí. To všetko je pre nich, keď prídu vojaci, to je pre nich, lebo vojak. Povedia mi "Maruška, s nimi je taká iná zábava" a skutočne je.

Keďže sa každý rok robí vianočná finančná zbierka. Viete už na čo tohtoročné vyzbierané peniaze použijete?

Nikdy o tom nerozhodujem sama, ale nechcem, aby sa naraz kúpilo niečo veľké, ale skôr tak po troške, aby sme každému spravili radosť. Je ťažká doba a zvýšili im platbu. Dôchodky im išli hore, ale nie toľko a premýšľala som, že im prispejem na vreckové, keď pôjdeme na cesty po svätých miestach v Grécku za vierou. Mali by ísť štyria. Oni myslia aj na druhých, na svojich bratov, čo im kúpia.

Zdroj foto: Lenka Meravá