Niekedy je život k ľuďom nespravodlivý. Musia sa ním ťažko prebíjať. Tridsaťtri ročný kurdský občan Salman Gullu z Istanbulu, vie o tom svoje.
Keď mal osemnásť rokov rozhodol sa opustiť svoju krajinu a skúsiť šťastie niekde na západe, ktorý mu ponúka viac príležitostí na lepší život. Cesta trvala mesiac. Prešiel päť krajín až sa dostal do Veľkej Británie. Počas svojej púte dvakrát skončil na záchytke vo Francúzku a prešiel podrobnou kontrolou. Po prvej všetko dobre dopadlo a pustili ho na slobodu. Druhýkrát nemal toľko šťastia. Držali ho štyridsaťosem hodín o hlade, o smäde, bez všetkých osobných vecí, aj bez šiat. Vieme si to predstaviť, už pri teplote desať stupňov Celzia je nám zima. Ako sa mohol cítiť? Vo väzbe sú horšie podmienky pre určitých ľudí.
Potom čo sa dostal do Anglicka, si niekto môže myslieť, že sa všetko stalo pre neho jednoduché, akoby to bola prechádzka ružovým sadom. Nie je to pravda. Ak tu chcete prežiť musíte na sebe pracovať, a v prvom rade chcieť niečo robiť a nečakať, pretože nič vám samé od seba z neba nespadne.
Prvé dni pre neho neboli jednoduché. Musel uvažovať nad tým, čo s ním bude ďalej. Rozhodol sa, že skúsi svoje šťastie v novom prostredí, v Londýne. Snažil sa chytať všetkého, čo sa dá, tak ako sa topiaci chytá každej slamky. Chcel dokázať, že má silu a vôľu a dokáže prežiť aj v tvrdých podmienkach, ktoré mu predložil život. Nemal, kde hlavu zložiť. Požiadal nového kamaráta o auto, ako ubytovanie na noc.
Trvalo to tri mesiace. V zime to nebolo nič moc, ale aspoň niečo, nejaký prístrešok, neskôr sa mu podarilo dovoliť si izbu. Po dlhšom čase sa dostal k podnikaniu a začal viesť reštauráciu. Neskôr som sa v nej zastavila a zoznámila s jej majiteľom, ktorým bol Salman. Nikto by si nemyslel, ani ja som nebola „v obraze“, že pred siedmymi rokmi, keď sem prišiel bol z neho bezdomovec, ktorý prosil len o šancu prežiť.
Videla som, že má reštauráciu, dom, ale nemôže byť šťastný. Nevedela som prečo. Nehovoril o tom dovtedy, pokiaľ mi nezačal dôverovať. „Pred piatimi rokmi, keď som mal možnosť získať britský pas, vyjadril som svoj odborný politický názor na systém v Anglicku a krajinách Európskej únie. Keďže bol iný ako ich, pravdivý, rozhodli sa mi nevydať pas. Vravel som, že tu všade je kapitalizmus, ktorý je riadený z hlavného centra, ktoré má viaceré základné zložky a majú ich na starosti menšie zložky, s ktorými si robia, čo chcú, prijímajú aj rozkazy z hlavného centra. Som trochu komunista, a mám iný pohľad na svet,“ povedal Salman Gullu. Keďže nemá anglický pas, musí každý týždeň navštevovať budovu, ktorá mu určí osud, buď zostane alebo ho pošlú do Turecka. V najlepšom prípade ho nechajú na pokoji. V horšom ho čaká väzenie, alebo vojna, kde to nemusí prežiť.
Osudným dňom sa stal 14. september, kedy ho pri následnom podpisovaní zobrali do vnútra k sólistom a rozhodovali o ňom či zostane v Anglicku alebo ho pošlú domov. Po piatich dňoch sa zhodli, že ho pošlú domov. Počas tej doby sa mu snažili pomôcť kamaráti a známi. Chodili za dozorcami pýtali sa a zisťovali, čo sa dá pre neho urobiť. Nakoniec, keď sa už dozorcovia rozhodli, nepovedali o tom nikomu ani pol slova a poslali ho domov.
Neskôr sa všetci dozvedeli, že už je v Turecku. Počas pobytu vo väznici utŕžil aj niekoľko rán. Po tom, čo sa dostal do Turecka lietadlom, strávil niekoľko dní na policajnej stanici. Zhodou okolností ho pustili. Nie každému sa to podarí. Po čase opäť utiekol do Grécka, ale po zmene vlády sa vrátil do Turecka do Istanbulu, kde žije dodnes so svojimi blízkymi.
Ve těchto dnech, 8. a 9. dubna 2014, v prostorách 14|15 Baťova institutu probíhá 2. ročník multikulturního festivalu Culturea. Tento festival se každoročně snaží široké zlínské veřejnosti přiblížit dvě cizí kultury. Letos vtáhne Culturea návštěvníky do tajů Indie a Velké Británie.
Více ZDE: www.kultura21.cz/ostatni/8855-culturea-zlin-2014-2tz
( 0 hlasů )
| < Předchozí | Další > |
|---|