Na Cibula fest sme sa pripravovali už večer dopredu aj spolu s fotografom Jančím. Začali sme si robiť plány a rozpis. Riešili sme základné otázky ako cestovanie, príchod na festival a interpretov,  s ktorými chcem robiť rozhovor.  

Po týchto základných krokoch sme zaľahli, lebo sme vedeli, že nás čaká náročný deň. Ráno hneď pri prvých tónoch budíka sa očakávalo, že vyskočíme z postele a dokončíme zvyšok vecí. To sa ale nestalo a zaklapávali sme budík, so slovami. „Ešte nie, to je skoro“. Takto to pokračovalo až k tretiemu budíku, kedy sme vedeli, že už musíme vstať, inak to nestihneme. Nakoniec sme sa vyhrabali z postele. Čas bol ale neúprosný, a my sme mali fofry s raňajkami, balením. Nakoniec sme to vzdali. Nestíhame na zastávku je to 15 minút a tie nemáme. Nestíhame. Nič iné nám nezostávalo, len ísť vlakom o dve hodiny neskôr. Začala sa vo mne rozliehať panika, stihnem to všetko? Potrebujem čas na rozhovory, fotenie, zachytenie atmosféry a podobne. No čo, nič sa nedalo robiť. Dokončili sme potrebné veci a chystali sa na vlak. Samozrejme opäť sme sa ponáhľali, aby sme ho stihli. Ako sme prišli na stanicu, zistili sme, že máme ešte 15 minút čas k dobru. Ani jedného z nás nenapadlo, že nemusíme pozerať spoj z hlavnej stanice, keď ideme z bližšej stanice k nám. Tak sme sa ďalších 15 minút slnili na slniečku a čakali, kým nám príde vláčik. Ako tak čakáme, zrazu nám oznámia, že vlak má 15 minút meškanie. No čo už pomyslela som si, dnes to bude ešte veselé. Hádam spoje na seba budú čakať. Cesta už bola príjemná aj náš obed vo vlaku. Spoje na seba čakali, a tak sme aj prestup hravo zvládli. „Vyskočili sme“ z jedného a už sme boli v druhom. Cesta nám rýchlo odsýpala až sme sa blížili k cieľovej stanici v Holíči. Vítala nás malá drevená chalúpka z historických čias, v ktorej už nepredávali ani lístky. Vystúpili sme a vybrali sme sa smerom k letisku. Po ceste sme si dali ešte prestávku na krémovanie, aby sme sa na pražiacom slniečku neupiekli ako papriky a pokračovali sme ďalej.

Areál sme hravo našli. Potrebovali sme už len zistiť informácie, čo sa kde nachádza a môže pracovať. Situácia bola pokojná, pri bráne sme prešli rýchlou kontrolou, moje obavy nestíhania sa našťastie nepotvrdili. Ako sme prechádzali areálom, všímali sme si čo sa vôkol nás nachádza a neuniklo nám ani to, že na hlavnom stagi hrá skupina Sanches Amsterdam. S nimi som mala v pláne rozhovor, zatiaľ som si spravila niekoľko fotografií aj s Jančím a vyrazili sme do press centra. Tu sa tiež rozliehal pokojný režim, a tak na prípravu zostal dostatok času.  Počkala som kým skupina skončí, spravila som si rozhovor a vydali sme sa na dôkladnejšiu poobedňajšiu vychádzku po areáli. Spravili sme niekoľko fotografií z  okolitých atrakcií a návštevníkov. Zaujímavé bolo sledovať ako sa deti vozia na autodróme, alebo ako dvojročné dieťa skúša ako funguje kočík, či ako si mládež užíva vodný futbal.

Čas nielenže neúprosne letel a posunul program o veľký kus dopredu, k najvyšším hviezdam sobotňajšieho večera, ale prilákal aj návštevníkov, ktorí sa chladili v neďalekých jazerách či kúpaliskách. Večerná zábava sa mohla začať. Ľudia tancovali, spievali, a dokonca niektorí aj pózovali pred foťákmi. O postrehy, momentky, zachytenie atmosféry, či zaujímavé pohľady nebolo núdze. Práce bolo až nad hlavu. Bolo potrebné len všetko s prehľadom stíhať.  Pobehali sme celý festival, všetky stage až do skorých ranných hodín. Boli sme unavení, ale spokojní. Záver festivalu sa chýlil ku koncu a nám neostávalo nič iné, ako sa rozlúčiť s deviatym ročníkom Cibula Festu a vydať sa na cestu domov. 

Foto: Lenka Meravá