Historický román, ktorý mal uchvátiť Umberta Eca vyšiel v českom preklade v roku úmrtia slávneho spisovateľa, estetika a medievalistu. Román o stavbe cisterciánskeho kláštora Le Thoronet, ktorý patrí spolu s kláštormi Silvacane a Sénanque k tzv. Trom sestrám provensálskym.

 

Dej je zasadený do Provensálska polovice 12. storočia, „do zlatého období rané cisterciácké architektury“. „Již týdny jsme na nohách. Údolím Rhôny jsme došli do Avignonu, pak ještě dál k Notre-Dame-de-Florielle ve fréjuské diecézi, území mého bratrance Rajmunda Berengera, hraběte barcelonského. Píše se pátý březen roku 1161 a já, třicet let po vstupu do kláštera Cîteaux, přicházím pověřen novým opatským úkolem – zbudovat další klášter.“Hlavnou postavou je teda cisterciánsky mních, majster staviteľ, ktorý má na starosti stavbu kláštora. Okrem neho sa v románe zoznamujeme s ďalšími mníchmi a ľuďmi pracujúcimi na výstavbe.

Publikácia okrem samotného románu tiež obsahuje obrazovú prílohu (čiernobiele fotografie súčasného stavu kláštora a náčrty s pôdorysmi stavby), poznámky, glosár a doslov alebo štúdiu z pera prekladateľa Denisa Molčanova (O obci a lidech: Fernand Pouillon, vášeň stavitele).
Po formálnej stránke je text členený na denníkové zápisy majstra staviteľa. Dni sú označené podľa sviatkov kresťanského kalendára napr. Nedeľa Oculi, svätej Anny a pod. Obsahuje tiež množstvo citácií z Biblie, Bernarda z Clairvaux či Platóna.
Dej okrem začiatku a konca, pomaly plynie ako sled chronologicky radených udalostí, postupnej výstavby kláštora. Bližšie sa zoznamujeme s vedľajšími postavami, myšlienkami a vnútorným svetom hlavnej postavy, dozvedáme sa o každodenných starostiach a nešťastiach spojených so životom na stavbe, ale aj s radosťou z úspešnej práce.  

... chodec se tady jednoho dne zastaví znovu a řekne si: „Vida, už mají hotovo, to byla tedy rychlost.“ Práci v blátě samozřejmě neviděl ani statisíce šutrů vytržených z rok co rok bolestně otesávané, nemilosrdným ranám bránící se skály. Neví nic o vápně, jež pálí ruce, o nohách rozdrcených kolem, o roztržených lanech, o těžkém horku, o písečném větru ničícím zrak a lomcujícím dělníkem, jenž tam nahoře právě našel rovnováhu; nic o dešti, který proniká všude, o zsinalých, nemotorných rukách, o mraze ničícím všechnu práci z předchozího dne, o lidských chybách, kvůli nimž se staví jen proto, aby se záhy zase bouralo, o zapomenutém nářadí, které najednou spadne a někoho zabije. Stavba trvá déle než válka, ani zdaleka však nemá její náboj, tady jsou bitvy každodenní robotou plnou nebezpečí. Vítězství je však jisté.    

Román treba prijať taký, aký je a napriek odkazu Umberta Eca „Úžasné... fascinující příspěvek k porozumění středověku“ nečakať akýsi predobraz Mena ruže. Nie je umelecky menej kvalitný, ale zatiaľ čo v Mene ruže sa rozvíja viac motívov (detektívna zápletka, umelecký a historický aspekt a pod.), Divoké kamene sa sústreďujú len na jednu dejovú líniu s minimálnymi odbočeniami. Je to predovšetkým príbeh jednej stavby a posledných mesiacov jedného majstra staviteľa. Je to tiež, ako prezrádza názov, príbeh o kameňoch, divých kameňoch brániacim sa ľudskej vôli.

„Zato kamene přibývalo pozvolna, pořád se nám bránil urputně jako ocel: dřel naši kůži, drtil prsty. Některé bloky si vyžadovali hned čtyři muže, jak při nakládání, tak při vykládce, přenosu a uložení. Jsme teprve na začátku, ale kámen má už na svědomí zlomené kosti dvou konvršů, život jednoho mezka: prahne po krvi, napadá oči tesařů, vyčerpává sílu, saje vodu z těla, ubíjí mé bratry.“

Fernand Pouillon (1912 – 1986)
Francúzsky architekt, urbanista a spisovateľ, prezývaný „Savanarola architektúry“ a „majster diela“. Jeho projekty sa vyznačujú citlivým zohľadnením miesta, vyváženosťou hmoty a harmonickými proporciami, použitím ušľachtilých materiálov – a to aj v projektoch sociálneho bývania – a využívaním spolupráce murárov, sochárov, keramikov a záhradných architektov. V 50. rokoch sa venoval výstavbe obytných komplexov. Vďačíme mu za prestavbu starého mesta v Marseilles a dostavbu letiska v tom istom meste. Získal zákazky na výstavbu bytových komplexov, vo vtedy francúzskom, Alžírsku. V roku 1961 bol odsúdený za defraudáciu, zavinenú jeho partnermi.
V roku 1963 nastúpil na výkon trestu a vtedy, „aby sa nezbláznil“, začal písať román Divoké kamene. Preštudoval si materiály o kláštore Le Thoronet a po roku už mal hotový text pre vydavateľstvo Seuil. Román vyhral literárnu cenu Des Deux-Magots v roku 1965.
V polovici 60. rokov, po vylúčení z francúzskej komory architektov, odišiel do Alžírska, kde sa dvadsať rokov venoval staviteľskej činnosti. V roku 1971 bol francúzskym prezidentom amnestovaný a v roku 1984 sa vrátil do Francúzska. O rok neskôr ho prezident vyznamenal Rádom čestnej légie. Zomrel v roku 1986 na zámku v Belcastel, v juhofrancúzskom Aveyrone, ktorého obnove sa na sklonku života venoval.  

Název: Divoké kameny (Les Pierres sauvages)
Autor: Fernand Pouillon
Překlad: Denis Molčanov    
Žánr: historický román
Nakladatelství: Vyšehrad
Rok vydání: 2016
Počet stran: 240
ISBN 978-80-7429-688-8
Hodnocení: 100%
http://www.ivysehrad.cz/hledat/?hledat=divok%C3%A9+kameny

( 0 hlasů )

< Předchozí		Další >