Kultura21.cz

Coelhove diela sú filozofického charakteru a nútia nás zamyslieť sa nad sebou samým a svojím okolím. Zamerať sa na svoje prežívanie. Každá jeho kniha nás učí niečo iné a poukazuje na veci, ktoré si bežne neuvedomujeme, núti nás zastaviť sa, obzrieť sa späť.

Kniha Brida
V rámci knihy Brida nás učí dôvere v schopnosti človeka a učeniu seba samého. Máme si uvedomovať každý okamih života, lebo je jedinečný a považuje ho za akt viery. Môžeme ho zaplniť hadmi alebo ochrannou silou. Hadmi myslel to, čo nás zraňuje a rozožiera z vnútra. Poukazuje na to, aby sme sa zamerali na podstatu svojho života, aby sme hľadali silu v sebe samých. Človek je tvor spoločenský a túži po láske. Ako Coelho uvádza svoju druhú polovičku spoznávame podľa lesku v očiach. Od počiatku sveta spoznávame svoju skutočnú lásku. Hovorí o tradícii luny, ktorá je istým druhom vízie, pri ktorej sa nad ľavým ramenom druhej polovičky ukáže svetelný bod. Počas života môžeme stretnúť viac svojich súčastí. Vtedy sa naše srdce rozdelí a výsledkom je bolesť a utrpenie. Kniha je sprievodcom života, kde hovorí o pozeraní ľuďom do očí, o ich všímaní pri rôznych reakciách a ich činnostiach. Upozorňuje na slová, ktoré vyslovujeme, lebo má väčšiu moc ako rituály. Nie je potrebné vysvetľovať emócie, ale treba všetko prežívať intenzívne, a zachovať si to ako Boží dar. Snaha vysvetľovať emócie je najlepší spôsob ako zničiť most medzi viditeľným a neviditeľným. Keď niečo chceme vidieť, musíme sa do toho ponoriť celý.

Kniha Alchymista
Kniha nás učí ako si vážiť,  čo máme a ponoriť sa do hĺbky svojej duše. Učí nás zamýšľať sa, či to, čo sme vykonali, je správne, či si za tým stojíme, skúša našu pevnosť a vieru. Upozorňuje nás na to, že to čo robíme z lásky v nás zostane navždy a nikdy sa nezničí. Ak išlo len o záblesk, bez trvácnosti, ako pri výbuchu hviezdy, tak keď sa k tomu vrátime nezostaneme už nič. Ale ak to nebol len záblesk, ale významný okamih v našom živote, stojí to za to. Ľudia stále po niečom túžia, hľadajú veľké veci, ale pravú podstatu nevidia, uniká im a preto nevidia, že veľký poklad majú priamo pred sebou. Hľadajú iné poklady a tie pravé nevidia, lebo im neveria a myslia si, že sú už zabudnuté a prenechali ich minulosti. Každý z nás má právo začať od znova, vrátiť sa späť, ísť za tým a využiť možnosti. Máme možnosť voľby. Veľakrát si vravíme, čo by sme chceli a odkladáme to na neskôr a dávame si pred seba rôzne prekážky.

Potrebujeme výhovorky, ktoré ospravedlňujú naše konanie, prečo sme to nespravili. Život je zaujímavý, pre jeho možnosť uskutočniť nejaký sen. Keď po niečom veľmi túžime celý vesmír sa spojí, aby sme to mohli uskutočniť. Coelhove slová nám pripomínajú rôzne novodobé teórie pozitívneho myslenia a poukazujú na vnímanie našej reality. Sme strojcom vlastného šťastia, a záleží na nás kam chceme viesť svoj život a či sa dokážeme zastaviť a uvedomiť si priebeh života, ktorý vedieme a aký by sme chceli viesť. Deň čo deň sa stretávame stále s tými istými ľuďmi, a tí sa stávajú súčasťou nášho života. Vtedy nás prestanú pretvárať a neakceptujú nás takých akí v sme a menia naše životy. Ak sa nesprávame podľa ich očakávaní, nahnevajú sa na nás, lebo všetci majú presnú predstava o tom, akoby mohli žiť iní. Pritom im neprekáža, že nevedia, ako by mali žiť oni sami.

Kniha Zahir
V našich životoch sa vždy odohrá udalosť, ktorá spôsobí, že sa prestaneme rozvíjať, aj o tom je kniha Zahir. Od druhých očakávame viac a neuvedomujeme si, že to viac si môžeme dať len sami. Utrpenie sa rodí, keď očakávame, že druhí nás budú milovať tak, ako si to predstavujeme, a nie tak ako sa láska má prejavovať, slobodná a neovládaná, vedie nás svojou silou a nedovolí nám zastať. V deň, keď človek dovolí, aby sa objavila skutočná láska, dobre usporiadané sa premení na chaos a otrasie všetkým, čo považuje za správne a pravdivé. Až príde tá neželaná návšteva možno dostaneme strach. Možno sa usmejeme a povieme si, že sme prežili krásny deň a nech príde noc. Myšlienka, že láska vedie k šťastiu, je novodobý výmysel sedemnásteho storočia. Odvtedy sa ľudia naučili veriť, že láska má trvať navždy a najlepším miestom pre ňu je manželstvo. V minulosti ľudia neboli v súvislosti s trvácnosťou vášne takí optimistickí. Príbeh o Romeo a Júlii nie je šťastný, je to tragédia. V posledných desaťročiach veľmi vzrástli očakávania, že manželstvo je cestou sebarealizácie. Spolu s nimi vzrástlo aj sklamanie a nespokojnosť. Uspokojenie v našich životoch sa vždy odohráva ako udalosť, ktorá spôsobí, že sa prestaneme rozvíjať.

Trauma, zvlášť trpká prehra, sklamanie v láske či dokonca víťazstvo, ktoré sme zle pochopili z nás môžu urobiť zbabelcov a zabrániť ďalšiemu napredovaniu. Pri rozvoji svojich skrytých schopností sa šaman najprv musí zbaviť toho „bodu uspokojenia“, a preto si musí zrekapitulovať život a zistiť, kde nastal.

Kniha Veronika sa rozhodla zomrieť  
V knihe Veronika sa rozhodla zomrieť je ukázané, aká je dôležitá tá ktorá chvíľa, ktorú prežívame. Moment prítomnosti je neopakovateľný a jedinečný. Žiadna situácia sa nezopakuje znovu, a ak áno nikdy nebude presne taká istá, ako sa už stala. Má neopakovateľný ráz a zaslúži si svoju pozornosť. Každý človek má len prítomnosť a vždy je veľmi krátka. Niektorí ľudia si myslia, že majú aj minulosť, v ktorej hromadili veci a budúcnosť, v ktorej nahromadia ešte viac vecí. Zaoberajú sa nepodstatnými vecami, lebo dôležité je to, čo je tu a teraz, zajtra môže byť neskoro a vracanie sa späť nemá opodstatnenie, situáciu nezmeníme.

Dôležité je, aby sme si zachovali svoju podstatu, ostaňme blázniví, ale správajme sa ako normálni ľudia. Riskujeme, že budeme iní, ale naučme sa to robiť tak, aby ste nevzbudzovali pozornosť. Blázni sú ako deti: nepohnú sa, kým im človek nevyhovie, to je posolstvo Coelhovej knihy.

Kniha Jedenásť minút
Coelho upozorňuje na spôsob vnímania času a doby. Človek si neuvedomuje, ako sa v jeho ponímaní zrýchlilo poňatie o čase. Začíname sa naháňať za niečím a prestávame vnímať život ako taký. Život nám uniká a my ho sledujeme ako z vlaku, či z lietadla, zrazu je preč a my sme si neuvedomili, že sme vôbec žili, každý moment prebehol a mi sme ho nestihli ani zaregistrovať. Život je rýchly a v priebehu niekoľkých sekúnd sa človek z neba prepadne  rovno do pekla. Keď niekoho stretneme a zaľúbime sa do neho, máme pocit, že nám to praje celý vesmír. Zlé chyby sú dôkazom toho, že niečo robíme. Kto stratil niečo, čím si bol takmer istý, sa napokon naučí, že mu na svete nič nepatrí. Ak mu nič nepatrí, nemusí  strácať čas tým, že sa bude starať o veci, ktoré mu nepatria, lepšie je žiť tak, akoby dnešok bol prvým dňom života. Hlboká túžba, najskutočnejšia zo všetkých, je túžba k niekomu sa priblížiť. Keď sa túžba nachádza v čistom stave, muž a žena sa zamilujú do života, každý okamih prežívajú s posvätnou úctou a pri plnom vedomí, očakávajú vhodný okamih na nasledujúce požehnanie. Takíto ľudia sa neponáhľajú, neurýchľujú, neurýchľujú veci neuvedomelými činmi. Vedia, že nevyhnutné sa iste prejaví, že pravdivé si vždy nájde spôsob, ako sa ukázať. Aj keď ten okamih nenastane, neváhajú, nestrácajú príležitosť, nenechajú si uniknúť nijaký magický okamih, lebo rešpektujú význam každej sekundy. Túžba nie je to, čo vidíme, ale to, čo si predstavujeme. Čo oči nevidia, to srdce nebolí. Podľa Coelha je toto príslovie zavádzajúce, pretože čím ďalej sme, tým bližšie k srdcu sú pocity, ktoré sa snažíme udusiť a zabudnúť.

Ak sme v exile, chceme si zachovať aj tú najmenšiu spomienku na naše korene, ak sme vzdialení od milovanej osoby, každý chodec na ulici nám ju  pripomína.

Pútnik z Compostely - Mágov denník
Jeho skúsenosti, ktoré zažil na vlastnej koži, pochádzajú z púte. Cesta ho viedla rôznymi smermi, od uvedomenia si seba samého, znovuzrodenia, lásky až postavenia sa vlastnému strachu. Okrem teoretických a filozofických poznatkov tu ponúka aj praktické cvičenia a snaží sa čitateľa prepojiť s prírodou a doviesť ho k svojmu znovuzrodeniu.

Prvou praktikou, na ktorú poukazuje je RAM. Ide v nej o znovuzrodenie a prežitie svojho prvého kontaktu so svetom, aby sa vyslobodil z väzenia svojej vlastnej minulosti. Naše ciele sú rôzne, chceme všetko dosiahnuť hneď a zabúdame nechať priestor na postupné kroky. Každý krok zohráva svoju dôležitú úlohu. Cieľ môže byť horší alebo lepší, všetko závisí od cesty, ktorú si vyberieme na jeho dosiahnutie, od spôsobu ako zdolávame cestu za jeho splnením. Človek nikdy nemôže prestať snívať. Sen je potravou pre dušu tak, ako je jedlo potravou pre telo. V živote sme veľmi často svedkami toho, ako sa naše sny rúcajú, zažívame sklamanie z nesplnených túžob, ale aj napriek tomu musíme snívať, lebo inak naša duša zahynie a láska do nej nebude môcť nikdy preniknúť.

Dobrý boj je taký, ktorý vedieme preto, že nás on žiada naše srdce. V hrdinských dobách, v časoch potulných rytierov, to bolo ľahké. Dnes sa časy veľmi zmenili a dobrý boj sa preniesol z bojových polí do nášho vnútra. Dobrý boj je taký, ktorý vedieme v mene našich snov. Keď v nás začnú explodovať celou našou silou. V mladosti máme veľa odvahy, ale ešte nevieme bojovať. S vynaložením veľkého úsilia sa to naučíme a vtedy nám už chýba odvaha. Preto sa obrátime sami proti sebe, tak sa staneme svojimi najväčšími nepriateľmi. Vravíme, že naše sny boli detinské, ťažko uskutočniteľné, alebo boli dôsledkom nepoznania skutočného života. Zabíjame svoje sny, lebo máme strach viesť Dobrý boj. Prvým príznakom toho, že začíname zabíjať svoje sny, je nedostatok času.

Najzaneprázdnejší ľudia, ktorých sme stretli, mali vždy čas na všetko.  Iba tí, čo neurobili nič, boli neustále unavení, neuvedomovali si, že to, čo musia urobiť, je naozaj veľmi málo, neustále sa sťažovali, že deň je pre nich príliš krátky. V skutočnosti sa báli bojovať Dobrý boj. Druhým príznakom toho, že zabíjame svoje sny, sú naše istoty. Nechceme vidieť život ako veľké dobrodružstvo, ktoré máme prežiť, začneme sa považovať za múdrych, spravodlivých a korektných v tom mále, čo si od ich života žiadame. Nikdy ale nepochopíme Radosť, tú obrovskú Radosť, ktorá je v srdci každého, kto bojuje, pretože pre bojovníka nie je dôležité víťazstvo či porážka, dôležité je iba bojovať Dobrý boj. Tretím príznakom smrti našich snov je Pokoj. Život sa stane nedeľným popoludním, nežiada od Vás nič svetoborné, nechce viac ako mu chceme dať. Nazdáva sa, že sme dozreli. Zanechávame detské fantázie a začneme sa realizovať osobne i profesionálne. V skutočnosti v hĺbke srdca vieme, že sa  to stalo práve preto, lebo sme sa vzdali boja  za naše sny, vzdali sme sa Dobrého boja. Keď sa zriekneme snov a nájdeme pokoj, nastane iba krátke obdobie pokoja. Sny, ktoré sme zabili, začnú v nás zahnívať a zamoria celé prostredie, v ktorom žijeme. Staneme sa kritickými k ľuďom okolo nás a napokon túto kritiku a krutosť namierime proti sebe. A tak sa začnú objavovať choroby a psychózy. Jedného dňa  potom tieto mŕtve  sny spôsobia, že vzduch sa stane nedýchateľným a my začneme túžiť po smrti, ktorá jediná nás môže oslobodiť od istôt, zbaviť nás starostí a hrozného pokoja nedeľných podujatí. Stáva sa, že keď im chceme poukázať na dobro, na to, že život je naozaj štedrý, odmietajú túto myšlienku, akoby to bolo čosi  diabolské. Ľuďom sa nepáči, ak musia od života žiadať veľa, pretože každý sa bojí porážky. Odvažujeme sa snívať a robíme všetko preto, aby sa tento sen premenil na skutočnosť.

 Coelho tu vysvetľuje pojem Agape, čo je láska ale v hlbšom ponímaní a súvisí s vyššou formou lásky. V iných vyvoláva závisť, prirovnáva to k futbalu. Ak fanúšikovia neveria vo víťazstvo svojho mužstva, môže prehrať aj vyhratý zápas. Skutočná pravá láska ustavične rastie, hýbe svetom a človeku prináša múdrosť. Silu milovať získavali pri spoločnej práci. Eros ukazuje svoju najkrajšiu tvár, lebo je spojený s Philos. Philos je láska vo forme priateľstva. Je to to, čo cítim k tebe i k ostatným. Agape je prítomná v Erose i Philose, ale je to iba veta. Pred každým dôležitým rozhodnutím v živote je dobré sa venovať nejakej pomalej činnosti. Agape nie je jediný prejav, ale jeden z najčistejších, je to úplná láska. Láska čo spaľuje toho, kto ju raz okúsi. Kto raz okúsi Agape, zistí to, že milovať je to najdôležitejšie na svete. Agape je Láska, čo všetko spaľuje, spôsobí, že všetko absolútne všetko stratí význam. Títo ľudia žijú iba preto, aby sa dali spaľovať láskou, ktorú cítia. Agape tento cit prenikne všade, všetko napĺňa a akýkoľvek prejav násilia premení na prach.

V staroveku slovo zanietenie, entuziazmus znamenalo tranz, vzplanutie, spojenie s Bohom. Zanietenie je Agape, ktorá smeruje k myšlienke alebo veci. Keď milujeme a veríme z hĺbky duše v niečo, a sú to tie najsilnejšie city na svete. Zmocní sa nás pokoj vyvierajúci z istoty, že našu vieru, nemôžu nič poraziť. Vďaka tejto zvláštnej sile, vždy, v praví čas dospejeme k najsprávnejšiemu rozhodnutiu, a keď dosiahneme stanovený cieľ, prekvapia nás naše vlastné schopnosti. Práve preto nás zanietenie privedie do cieľa. Ľudia sa musia naučiť byť k sebe milí, prijať  pochvalu, keď si ju zaslúžia. Netreba sa ponáhľať, to nepomôže, treba zastať a bojovať. Coehlo nás učí prijať svoj strach a svoje obavy, lebo nijaká hrozba nám nemôže uškodiť, ak ju človek neprijme. Nemôžeme sa nechať  paralyzovať strachom. Človek je jediný tvor na svete, ktorý vie, že musí zomrieť. Nevidí, že práve ona ho motivuje robiť tie najlepšie veci v živote. Má strach z kroku do temnoty, obáva sa neznáma, jediný jeho spôsob, ako poraziť tento strach, je zabudnúť na to, že jeho dni sú zrátané. Nechápe, že keby mal  stále na pamäti Smrť, bol by oveľa odvážnejší, vo svojich každodenných zápasoch by dokázal zájsť oveľa ďalej, lebo by si uvedomoval, že nemá čo stratiť, pretože smrti neunikne tak či tak. Smrť je naša hlavná spoločníčka, lebo práve ona dáva životu ten skutočný zmysel.

Ak by sme ale mohli vidieť našu skutočnú tvár našej smrti, musíme ešte predtým spoznať  všetky strachy a úzkosti, ktoré v každom živom tvorovi, vyvoláva už len obyčajné vyslovenie jej mena. Už nikdy mi nedovolí, aby som na zajtra odkladal všetko to, čo môžem prežiť dnes. Nedovolí mi ujsť zo životných zápasov a pomôže mi bojovať Dobrý boj. Už nikdy v živote sa nebudem cítiť smiešny, za to čo robím. Lebo je tu ona a hovorí mi , že keď ma zoberie za ruku a vydáme sa na cestu na druhý svet, nebudem si so sebou môcť zobrať ten najväčší hriech. Ľútosť. Buďte milostivejší k tým, ktorí otvorili ruku a ponúkli ju každému a odovzdali sa dobročinnosti a snažia sa zvíťaziť nad zlom iba láskou, lebo oni nepoznajú zákon, ktorý hovorí, že  kto nemá meč, nech prenechá svoj plášť a kúpi si meč. Nepriateľ predstavuje vždy jednu z našich slabých stránok. Môže to byť strach z fyzickej bolesti, ale môže ísť aj o predčasnú radosť z víťazstva alebo o túžbu zanechať boj, lebo sa domnievame, že to nestojí za námahu. Nepriateľ vstúpi do boja len vtedy, keď si je istý tým, že nás zasiahne, a to je zvyčajne presne tam, kde si myslíme, že sme neporaziteľní.

Počas boja sa vždy snažíme chrániť svoje najslabšie miesto, zatiaľ čo nepriateľ útočí na stranu, ktorú nepoznáme a to je zvyčajne v tom mieste, kde si najviac dôverujeme. A napokon nás porazí, lebo sa stane to, čo sa nikdy nemalo stať, dovolili sme mu, aby si vybral spôsob boja. Dobrý boj nie je len boj o život, bojovať nie je hriech. Nepriateľ je súčasťou Agape a je tu na to, aby sme si vyskúšali silu ruky aj vôle, precvičili sa v narábaní s mečom. Zasahuje do nášho  života – a my do jeho s istým cieľom a tento zámer sa musí naplniť a preto najhoršie, čo nás môže postihnúť, je útek z boja. Je to horšie ako prehrať boj, lebo z porážky sa môžeme mnohému naučiť, ale útekom dokážeme iba jedno, potvrdíme, že zvíťazil nepriateľ.

Bod v boji proti nepriateľovi je najsilnejší v prítomnosti. Človek má najväčšiu podporu pri tom, čo robí práve teraz, v tomto okamihu, pretože je tu prítomná Agape, vôľa aj zanietenie zvíťaziť. Nepriateľ zriedkakedy ukazuje silu zla. Je tu stále preto, lebo nepoužívaný meč zhrdzavie v pošve. Problém je v tom, že neveľmi dôverujeme tomu, čo nás učí život., mali by sme sa naučiť počúvať ticho. Sme len ľudia  a nedokážeme počúvať ani svoje vlastné reči. Človek, ktorý nevie načúvať, nemôže prijímať rady, ktoré nám život dáva v každom okamihu. Len ten, kto načúva zvukom prítomnosti, sa môže správne rozhodnúť. Mylné riešenie ti ukáže, ktoré riešenie je správne. Ľudia, ktorí sa považujú za múdrych sú nerozhodní v okamihu, keď majú rozkázať v okamihu a búria sa, keď majú niekomu poslúžiť. Dávanie rozkazov je podľa nich hanba, prijímať rozkazy zas pod ich úroveň, zasiahnutá je ich dôstojnosť. Učiť sa môžeš iba vtedy, keď ty sám učíš iného.

Zdroj foto: www.martinus.cz